štvrtok 15. októbra 2009

The Soft Machine - A Certain Kind

Album: The Soft Machine I (1968)

Po prvé - ospravedlňujem sa za dlhšiu pauzu. Holt, moja lenivosť je neprekonateľná.  Po druhé - dnešná skladba je fakt "pecka" a jednou z mojich srdcoviek. 

Krehká a melancholická "A Certain Kind" sa objavila na prvom albume britskej skupiny The Soft Machine, ešte predtým, než sa kapela definitívne ponorila do temnejších a pre bežného poslucháča menej prístupných psychedelicko-(takmer)freejazových vĺn. Prekrásna, hammond orgánom podfarbená melódia mi v mnohom pripomína tvorbu súputníkov z Procol Harum (ktorých milujem čím ďalej, tým viac), za vokály by sa určite nehanbili ani šuhaji z The Beach Boys a nezameniteľná "prekladaná" Wyattova hra na bicích ani po desiatkach rokov nestratila na čare ani tú povestnú štipku.


zdroj obrázku (picture source): cuneiformrecords.com


štvrtok 13. augusta 2009

Yeah Yeah Yeahs - Zero

Album: It's Blitz! (2009)

Newyorských Yeah Yeah Yeahs mám veľmi rád, a to aj keď nie som ich oddaným fanúšikom a nesledujem každý krok tejto skupiny. Dôvod? Takmer každý ich singel je odlišný a vždy svieži a energický. 

Zero nie je výnimkou. Príliš nesledujem albumovú tvorbu skupinu (áno, mal by som sa hanbiť) a preto ma prekvapil o mnoho elektronickejší zvuk, než ak som si pamätal z predošlých singlov. Po úvode sťaby zo starších albumov Chemical Brothers je ale jasné, že sú mne známi YYY so všetkým, čo k ním patrí. Nápadistosť, detská energickosť, neodolateľný hlas charizmatickej Karen-O, a stále veľmi výrazný punkový drajv, ktorý si pamätám z prvých nahrávok mladých newyorkčanov. Hitovka, ako sa patrí, a zástupca druhu vzácneho ako šafrán - je bez problémov hrateľná v alternatívnych, i osvietenejších komerčných rádiách. Také ale na Slovensku nenájdeme ani s lupou a tak si ju už tradične môžme vypočuť len na vlnách záchrancu vkusu v slovenskom éteri, Rádia FM.

video: http://www.youtube.com/watch?v=TGxBTsmuRIk

zdroj obrázku (picture source):  http://www.yeahyeahyeahs.com/photos/detail.aspx?fid=6324&phid=6328

streda 29. júla 2009

Michael Hutchence feat. Bono - Slide Away

Album: Michael Hutchence (1999)

Aj smrť a tragédia patria k životu a to i v optimistickom a slnečnom lete. Za dnešnú pesničku dňa som si vybral duet medzi spevákom slávnych austrálskych INXS a Bonom Voxom z ešte slávnejších U2.

Skladba z dlho pripravovaného sólového albumu patrí k najmrazivejším a najtemnejším songom v rámci popu, aké som kedy počul. Tesne pred dokončením albumu sa za dodnes nevyjasnených okolností Hutchence obesil (resp. bol nájdený obesený) vo svojej hotelovej izbe a tento dlhšie plánovaný duet bol tak Bonom naspievaný až po Michaelovej smrti. Bono tejto tragickej udalosti prispôsobil svoje text a už aj tak po hudobnej i textovej stránke dosť temná a pesimistická skladba dostala Bonovým príspevkom ešte väčšiu hĺbku. Nebojím sa Bonov príspevok označiť za jeden z jeho textárskych vrcholov a jeho až nezvykle pietny spev perfektne sedí k päťhviezdičkovému hudobnému podkladu. Na prstoch jednej ruky sa dajú spočítať skladby, pri ktorých počúvaní mi po tele prebehnú tak silné zimoriavky, ako pri tejto.

Škoda Michael, že si to predčasne zabalil. Skladba dokazuje, že si bol na vrchole svojich speváckych možností a že tvoj hlas mal väčšiu silu aj nástojčivosť, ako kedy predtým. Ale ak už si musel odísť, lepšiu labutiu pieseň si si nemohol vybrať.

zdroj obrázku (picture source): galaxie.name

streda 22. júla 2009

Talking Heads - Stop Making Sense

Talking Heads - Stop Making Sense (1983)
formát: DVD (1999, Palm Pictures)
dĺžka: 88 minút
Ak hľadáte niečo, čo vás stopercentne dostane zo zabehaných koľají štandartných, "nudných" štadiónových koncertov, vaše hľadanie sa práve skončilo. Záznam vystúpenia kultových Talking Heads s názvom Stop Making Sense je všetkým iným, len nie nudou, či rutinou.
DVDčko s koncertom sa ku mne dostalo v podstate náhodou. Tvorbu Talking Heads poznám len veľmi zbežne a i keď tých pár pesničiek, ktoré si k ním viem priradať, mám vcelku rád, od koncertu som príliš veľa neočakával. Omyl, vážení.Stop Making Sense pripomína skôr záznam absurdného divadelného predstavenia, rozcvičky žiakov materskej škôlky, popoludnia na dvore psychiatrickej liečebne a čo ja viem ešte čoho. Skupina počas koncertu (mimochodom, zvukovo dosť "namakaného") veselo tancuje, pobehuje okolo pódia, predvádza podivuhodné pohybové kreácie a vykonáva iné, na obyčajných koncertoch nie často vídané veci. Dojem ešte umocňuje fakt, že kamery a strih sa sústreďujú prakticky len na (divadelne pôsobiace) pódium a takmer úplne ignorujú publikum koncertu. Koncert tak pôsobí ako roztomilá, mierne šialená súkromná párty Davida Byrna (speváka a frontmana) a spoločníkov. Divadelný efekt je podporený príjemne strohým, komorným riešením pódia a veľmi efektným nasvietením. Veľmi vtipný je aj nápad s gradáciou celej "show" - na začiatku príde na akože rozostavané pódium iba sám Byrne s akustickou gitarou a až postupne sa pridávajú kulisy a s nimi aj ďalší členovia jeho skupiny.
A teraz konečne k hudobnej stránke. Ako neznalec tvorby Talking Heads neviem posúdiť, do akej miery je výber skladieb reprezentatívny a či je akousi "best off-kou" skupiny, ale osobne som pri pri pozeraní koncertu nenudil ani chvíľu. Ani v najmenšom mi nevadilo, že som doteraz poznal len pár ich pesniček (Psycho Killer, Heaven). Koncert zo mňa spravil okamžitého fanúšika Talking Heads a určite sa v najbližšom čase na ich tvorbu pozriem bližšie, aby som dohnal zmeškané.
Verdikt? Skvelý hudba, slušný zvuk, nezabudnuteľná show. Jednoznačne odporúčam do pozornosti všetkým fanúšikom kvalitnej hudby. Z vlastnej skúsenosti môžem garantovať príjemnú cca. hodinu a pol zábavy, a to aj keď Talking Heads poznáte len z rýchlika.




zdroj obrázku (picture source): amazon.com

štvrtok 16. júla 2009

Pohoda CD, Eric Clapton & Friends Live

V posledných 2 - 3 rokoch sa CD a DVD prílohy stali úplne bežnou súčasťou sortimentu novinových stánkov. Neviem, ako vy, ale ja osobne som za ne vydavateľstvám (a obrovskej konkurencii) veľmi vďačný. Prečo? Stačí sa vrátiť len o pár rokov späť a spomenúť si na vtedajšie ceny hudobných aj filmových titulov. Aj keď jadro prílohovej ponuky stále tvoria hlavne béčkové ležiaky, pravidelne sa za smiešny peniaz daj kúpiť aj tituly, ktoré fakt stoja za to a za ktoré by ste pred pár rokmi zaplatili kľudne aj 700 Sk a viac.

Pre stále narastajúci počet zaujímavých hudobných DVDčiek som sa rozhodol zriadiť novú rubriku. V nej vás budem pravidelne informovať o (podľa môjho názoru) zaujímavých, hlavne hudobných CD a DVD, ktoré si budete môcť kúpiť v novinových stánkoch. A začneme hneď z ostra.

Dnes (16. júl 2009) do stánkov prichádza titul "Eric Clapton & Friends live 1986". Vydáva ho Ringier Slovakia a stojí zanedbateľné 1,99€. Nie je to po hudobnej ani vizuálnej stránke vrcholný Claptonov koncert, ale jeho kúpu určite neoľutujete.  Nemal som ho možnosť ešte vidieť celý, ale osobne by som si ho kúpil u len kvôli skladbám ako Layla, Sunshine of Your Love či Holy Mother. Mimochodom, v rovnakej edícii vyšlo už viacero zaujímavých titulov (jediná záslužná činnosť Ringieru, ktorý bombarduje trh bulvárom najhoršieho typu) a možno sa vám podarí ešte kúpiť minulotýždňový koncert Roya Orbisona z roku 1982 za rovnako nízku cenu. Odporúčam všetkými desiatimi.

Druhý zaujímavý titul, ktorý sa do stánkov dostáva dnes (len dnes - kupujte, kým môžete!), je výberovka slovenských interpretov, ktorý vystúpia, alebo vystúpili na práve sa začínajúcom festivale Pohoda. Nebudem to vypisovať obsah celého CD, ktoré je celé veľmi citlivo a dobre zložené z rôznych hudobných žánrov a zo skladieb rôzneho veku. Ja som bol nadšený hlavne zo skladieb od Kosy z Nosa a "Rôznich" (cover verzia "revolučného" hitu od Ivana Hoffmana), ktoré sa prakticky nikde nedali zohnať a ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo slovenská nezávislá hudobná scéna vyprodukovala. Čerešnička na záver - CD je grátis prílohou k dnešnému vydaniu denníka SME. Okamžite upaľujte k najbližšiemu stánku, kým je ešte čas.

zdroj obrázku (picture source): http://www.digitallyobsessed.com/cover_art2/claptonandfriends1986.jpg

utorok 7. júla 2009

10 výnimočných skladieb Syda Barretta

Syd Barrett (* 6. január 1946 - † 7. júl 2006)

Dnes sú to presne 3 roky od odchodu "šialeného diamantu" Syda Barretta. Pre tých, ktorý ho nepoznajú - Syd bol zakladajúcim členom Pink Floyd a v začiatkoch skupiny takmer výlučným autorom skladieb skupiny, ktoré boli typické svojou psychedelickou náladou a textami. Bohužiaľ, ako každý génius, tak aj Syd mal isté problematické vlastnosti - bol vášnivým požívateľom LSD a marihuany a to v kombinácii s jeho vrodenými predispozíciami k schizofrénii spôsobilo, že sa v roku 1968 takmer úplne povahovo zmenil a nebol schopný dodržiavať svoje povinnosti, takže bol zo skupiny "odídený" a nahradený Davidom Gilmourom. Po odchode sa jeho problémy čoraz viac stupňovali, no ešte nahral s veľkými problémami 2 geniálne albumy -The Madcap Laughs a Barrett. Bohužiaľ, v polovici 70tych rokov sa Syd stiahol do úplnej dobrovoľnej izolácie a už nikdy nenahral ani notu. Pred zrakom verejnosti zostal totálne skrytý až do svojej smrti v roku 2006. Z bývalého génia sa stal čudák, ktorý sa ukrýval vo svojom domčeku v Cambridgi a ktorý o hudbe a vlastne o svojej minulosti celkovo nechcel ani len počuť.

Aj keď bol Syd aktívny doslova len pár rokov a nenahral toho príliš veľa, no nie veľkú kvantitu viac než vyvažuje kvalita jeho diela. Ako malú spomienku na tohto génia som si dovolil vybrať 10 výnimočných skladieb, či už z obdobia jeho pôsobenia v Pink Floyd, alebo z neskoršej, sólovej tvorby. Bez poradia.

Jugband Blues

Sydova labutia pieseň zo samého konca jeho pôsobenia v Pink Floyd. "Skladačkovitá", schizofrenická pesnička, zložená z viacerých akoby nesúvisiacich dielov je smutným dokumentom postupného psychického rozkladu Sydovej osobnosti, no i geniality a nápaditosti, z akou Syd písal pesničky.

If It's In You

Typická Barrettova detsky hravá pieseň, ktorá svojou jednoduchou, ale nápaditou krehkou melódiou a zanieteným spevom dostane asi každého . Minimalistický,  len na akustickej gitare zahraný song bol nahrávaný už v období ťažkej psychickej krízy, no i tak jej prostredníctvom žiaria posledné záblesky Sydovej geniality, ktorá bohužiaľ už o krátky čas zhasla.

Feel

Hudobná dvojička "If It's In You". Vždy ma pri ich počúvaní napadajú zmiešané pocity. Skladby sú to bezosporu vynikajúce, ale vždy ma prepadne mierny smútok. Na prvé počutie je jasné, že Syd pri ich skladaní prežíval veľké psychické zmeny a že na ich dokončenie už nemal veľa síl. Čo by ešte Syd po hudobnej stránke dokázal, ak by ho nedostihli jeho vlastný démoni? Extrémne zimomriavková a dojímajúca skladba.

Dominoes

Neskromne si myslím, že som napriek mladému veku počul už úctyhodné množstvo kadejakej hudby všetkých možných i nemožných žánrov. Určite nič z toho ale v tragickosti netromfne nesmierne smutnú pieseň Dominoes. Ťažko by sa dalo spočítať, koľkokrát som ju už očul, ale vždy mi spoľahlivo vyvolá zimomriavky na chrbte. Do hudby dokonale pretavený smútok, ktorá sa vám dostane pod kožu ľahšie, ako chladná novembrová hmla pod vaše šaty.

Baby Lemonade

Opakom smutnej Dominoes je znovu detsky hravá, až skoro surreálna Baby Lemonade s pre mňa dosť nezrozumiteľným, no o to milším a psychedelickejším textom. Hutný základ skladbe dodáva exkluzívna štúdiová kapela zložená z členov Soft Machine. Ideálny štart platne Barrett.

Gigolo Aunt

Ďalšia z (neveľkého počtu) bezstarostných, optimistických Barrettových pesničiek. Milujem Barrettove komernejšie, len na akustickej gitare hrané skladby, ale tejto pesničke doprovodná kapela a dodatočná produkčná úprava dodáva ďalší rozmer. Milujem jej zvonivé gitary, spomalene nahrané a následne dvojnásobnou rýchlosťou púšťané gitarové sóla (v tej dobe populárny efekt) a jemné, "nežné" hammond klávesy. Asi najveselšie znejúca Sydova skladba vôbec.

See Emily Play

Ajajaj, osobne túto pesničku považujem za vrchol tvorby raných Pink Floyd. Neuveriteľne svieža a nápaditá pesnička, ktorá spolu s "kolegami" z tejto etapy skupiny býva často totálne prehliadaná fanúšikmi, pre ktorých Pink Floyd predstavujú iba albumy DSOTM či WYWH. Filigrántske klavírne intro a nezameniteľná Wrightova hra na hammondoch nás uvádza do skladby s takmer rozprávkou atmosférou, ktorá by mohla slúžiť ako ukážkový príklad Barretovej tvorby z čias Pink Floydu. K pomerne temnej a záhadnej hudbe by väčšinu textárov asi nenapadlo napísať text ako z knihy pre deti predškolského veku. Barretta áno a jeho poetické texty sa stali jeho hlavným trademarkom až do konca jeho kariéry.

Bob Dylan Blues

Veľmi rád by som vedel, či sa táto 3 desaťročia stratená skladba dostala niekdy k samotnému Dylanovi a ak áno, aká bola jeho reakcia. Skladba bola jedným z prvých songov, ktoré mladý Barrett samostatne napísal a je poctou, no zároveň jemným výsmechom vtedy sa rodiacej hviezdy Boba Dylana. Znie to možno paradoxne, ale treba si ju vypočuť na vlastné uši. Text je na barrettove pomery ešte pomerne prístupný a zrozumiteľný aj pre bežného smrteľníka. Melodicky je pesnička jednoduchá, ale Barrett ako majster minimalizmu dokázal z pár opakujúcich sa akordov spraviť skladbu s vysokým stupňom chytľavosti, ktorú si často v mp3 prehrávači pustím aj 5, 6 krát za sebou. Byť Dylanom, cítil by som sa touto skladbou extrémne poctený, lepšiu poctu (napriek pár štipľavým narážkam) majstrovi žánru asi už nikdy nikto nenahrá.

Vegetable Man

Jedna z posledných Barretových skladieb, napísaných počas pôsobenia v PF. Pesnička plynulo nadväzuje na zvuk album Piper at the Gates of Down a pôvodne mala výjsť ako singel. Nakoniec sa tak nestalo a absolútne nechápem, prečo sa tento skvost dodnes nedočkal oficiálneho vydania.  Tragický je fakt, že behom pár nasledujúcich rokov sa na "vegetable mana" (v prenesenom význame muža vo vegetatívnom stave) zmenil aj samotný autor skladby.

It's No Good Trying

Ako som pred časom v recenzii Barrettovho albumu spomínal, túto skladbu mám veľmi rád predovšetkým vďaka neuveriteľnému drajvu a nasadeniu sprievodnej skupiny (členovia Soft Machine) a špeciálne výkonu ich bubeníka, fenomenálneho Roberta Wyatta. Výsledkom spojenia nadupanej živej kapely a Barrettovho skladateľského a textárskeho génia nemohlo byť nič iné, než totálna pecka.

zdroj obrázku (picture source): http://laughingsquid.com/syd-barrett-wish-you-were-here/

štvrtok 2. júla 2009

Sonic Youth - Teen Age Riot

Album: Daydream Nation (1988)

Na prstoch jednej ruky by som dokázal spočítať skupiny, ktoré vydali viac ako 10 albumov a pritom ani jedna jediná skladba na nich sa nachádzajúca nie je nudná a zbytočná. Zástupcom takéhoto veľmi zriedkavého hudobného druhu sú aj newyorský Sonic Youth.  Z viac ako 15tich LPčiek tejto postpunkovej legendy sa jediná skladba vyberá ťažko, ale keď už tak už pre účely tejto "rubriky" musím učiniť, mojou prvou voľbou je titulný song skvelého albumu Daydream Nation, Teen Age Riot.

Skladba, ktorá patrí k míľnikom indie rocku a punku a ktorá pomáhala definovať tieto žánre. Sociálnou tématikou textu a nasratosťou sa pesnička hlási k punku 70tych a 80tych rokov, ale už len 1,5 minútové intro a 7 minútová dĺžka skladby jasne hovoria, že nejaké rozdiely oproti klasickému, "drevnému" punku tu už predsa len budú. Pri svojej vysoko nadpriemernej dĺžke pesnička nenudí ani nanosekundu a pôsobí neustále gradujúcim dojmom. Každú sekundu si vychutnávate a zároveň sa tešíte na ďalšiu. Na Sonic Youth sa mi vždy páčil nabrúsený a pritom megacool zvuk (trápny, no jediný výstižný popis) a nesilený spev, ktorý môže poslucháčom odchovaným komerčným preafektovaným punkpopom ala Offspring znieť, ako keby mal spevák celú pesničku "na háku"a spieval ju len z polovice.  Opak je pravdou - podobne precítene a úprimne spievaný song sa aj vo vlnách kvalitnej indie hudby hľadá len s ťažkosťami.

Mimochodom, dúfam, že sa raz dočkáme vystúpenia Sonicov aj u nás na Slovensku. Prosím ctených organizátorov, aby sa k tomuto kroku konečne dokopali a nedovážali sem len vyhasnatý odpad, o ktorý na západe už nikto nemá záujem. Členovia SY sú napriek veku 50+ v špičkovej koncertnej forme a bolo by super mať možnosť ich vidieť naživo.

Zdroj obrázku: http://www.devilgraphics.com/sonic-youth/SonicYouthPhoto2006.jpg

sobota 27. júna 2009

Joy Division - Transmission

Singel: Transmission (1979)

Často som sa zamýšľal, prečo tí najlepší a najzaujímavejší ľudia a v tomto prípade špeciálne hudobníci, odchádzajú z tohoto sveta skôr, ako šedý priemer. Spevák kultových Joy Division Ian Curtis ukončil vlastnou rukou svoj život ešte len v 23-och rokoch, ale to čo za sebou zanechal, nedokáže väčšina hudobníkov za celý život.

Dosť bolo klišé. Tvorba Joy Division pozostáva zo samých klenotov, o to ťažšie bolo pre mňa vypichnúť jednú jedinú skladbu. Nakoniec som sa rozhodol pre Transmission, ktorá je jednou z najdynamickejších a najenergickejších pesničiek skupiny. To ale neznamená, že by v nej absentovala pre skupinu typické temné ladenie a rozhodne sa nedá povedať, že by bola nejakou optimistickou rádiovou hitovkou. V skladbe sú pretavené všetky hudobné vplyvy, ktoré na JD pôsobili a ktorými sa inšpirovali, ja v nej cítim dosť výrazný vplyv staršej tvorby Davida Bowieho a samozrejme anglickej punkovej vlny prelomu 70tych a 80tych rokov. Pritom si zachováva všetky znaky typickej "joydivisionovky" - poriadne nabudená basová linka, nezameniteľný takmer-strojový rytmus bubeníka Stephena Morrisa, výrazné gitarové gitarové ríffy a hlavne spev Iana Curtisa, ktorý dokáže prepínať svoj hlas behom sekundy z nezaujatej a tlmenej do maximálne vzrušenej a energickej polohy.

Ak ste doteraz príliš hudbu Joy Division nepoznali a skladba sa vám zapáčila, jednoznačne do vašej pozornosti odporúčam nielen oba albumy skupiny, ale aj vynikajúcu filmovú biografiu o Ianovi Curtisovi. Film, na ktorý sa nezabúda a ktorý vo vás zanechá hlbokú stopu.

zdroj obrázku (picture source): http://joydivision.homestead.com/gallery.html

piatok 26. júna 2009

The Jackson 5 - I Want You Back

Album: Diana Ross Presents The Jackson 5 (1969)

Je mi ľúto, že až dnešná nešťastná udalosť ma, podobne ako milióny ďalších ľudí na celom svete, donútila si po dlhšej dobe spomenúť na hudobnú tvorbu kráľa popu, práve zosnulého Michaela Jacksona.

Ak mám by úprimný, nikdy som nebol jeho veľkým fanúšikom a jeho hudba od začiatku 90-tych rokov vyššie ma už míňala úplne. Napriek tomu si myslím, že v jeho osobe odchádza jedna z najvyznamnejších ikon svetovej popmusic a ani dvadsať rokov bulvárnej špiny a senzácií nedokážu prekryť fakt, že predovšetkým na začiatku svojej kariéry bol Michael jedným z najoriginálnejších a najkvalitnejších popových spevákov, navyše so skvelým citom pre výber hudobných producentov.

Ako skladbu dnešného smutného dňa som vybral jeden z prvých hitov slávnej súrodeneckej skupiny The Jackson Five s názvom I Want You Back. Úmyselne som nevybral nič ponuré ani nostalgické - skvelá optimistická pesnička v typickom motown zvuku odspievaná sólovo vtedy ešte len 11-ročným Michaelom je tou najvhodnejšou cestou, ako si Michaela pripomenúť.

zdroj obrázku (picture source): http://www.virginmedia.com

sobota 13. júna 2009

Manic Street Preachers - Roses in the Hospital

Album: Gold Against the Soul (1993)

Aj keď politické názory členov velšskej legendy Manic Street Preachers mi pripadajú mierne povedané naivné, po hudobnej stránke má táto kapela sklamala len málokedy. Predovšetkým v prvej polovici 90tych rokov produkovala svieži, energický a svojský rockenroll, akého bolo v tom čase v Európe pomerne málo.

Mojou "srdcovkou" je skladba Roses in the Hospital. Zvláštnym spôsobom zároveň smutná i veselá skladba z časov, keď MSP produkovali ešte priamočiarejšiu (v najlepšom slova zmysle) a zbytočne neprešpekulovanú hudbu. Manici sa v skladbe predvádzajú v najlepšej forme - hlavne skvelá a dravá melódia plus spev a kvílivá gitara Jamesa Deana Bradfielda dodávajú rannej tvorbe MSP ten správny esprit, vďaka ktorému sa dajú ich prvé albumy označiť za míľniky európskeho (indie?) rocku toho obdobia. A pri skladbe Roses in the Hospital rozhodne nemôžem opomenúť ani skvelý text a videoklip, ktorý si môžete pozrieť na konci článku. Šup do toho!

zdroj obrázku (picture source): www.rocksbackpages.com

pondelok 1. júna 2009

Fever Ray - Seven

Album: Fever Ray (2008)

Musím sa priznať, že v poslednom čase trpím veľkou náklonnosťou ku škandinávskej elektronickej hudbe. Je takmer nepochopiteľné, ako môže pár krajín s počtom obyvateľou takmer zanedbateľným v rámci Európy produkovať také kvantá kvalitnej elektronickej hudby. 

Kým nórski Röyksopp tento rok prišli s optimistickou a rozjarenou novinkou Junior, polovica švédskehu súrodeneckého dua The Knife Karin Dreijer Andersson vydala na sklonku roku 2008 pod pseudonymom Fever Ray o dosť temnejší a hĺbavejší album s rovnomenným názvom. Ako fanúšik The Knife som očakával zvuk značne podobný, akým sa toto súrodenecké prezentovalo na štyroch albumoch materskej skupiny a moje očakávania sa naplno potvrdili. 

Trúfalo si dovolím tvrdiť, že skladba Fever Ray (súčasný singel z albumu) je asi tým najlepším, čo doteraz vyšlo z dielní The Knife, resp. od Karin Dreijer Andersson. Ťažko definovateľný "knifeovský" zvuk je v nej dovedený až do dokonalosti a neverím, že sa niekomu táto skladba nemôže aspoň trochu páčiť. Mňa strhla po prvom vypočutí a 5 minút éterického temného severského vetra ma baví aj po už asi dvestom opakovanom počúvaní v priebehu týždňa a pochybujem, že sa mi táto skladba v dohľadnej dobe "opočúva". Teším sa na videoklip (tie majú The Knife vždy špičkové) a s napätím očakávam, čoho sa od Karin Dreijer Andersson v budúcnosti ešte dočkáme - či už v The Knife alebo sólovo.

zdroj obrázku: www.thespacelab.tv

utorok 26. mája 2009

John Frusciante feat. River Phoenix - Height Down

Album: Smile from the Streets You Hold (1997)

Oboch protagonistov dnešnej skladby dňa, člena Red Hot Chilli Peppers Fruscianteho a predčasne zosnulého herca Rivera Phoenixa, spájalo okrem intenzívneho používania drôg aj priateľstvo a záľuba v hudbe. Heroín nakoniec Phoenixa pripravil o život a ďaleko k podobnému osudu nemal ani Frusciante, ktorý sa ale v poslednej chvíli našťastie dokázal zo závislosti dostať a po dlhoročnej pauze sa neskôr aj vrátil k svojej materskej skupine.

Kompilačný album Smile from the Streets You Hold, ktorý vyšiel v 97om roku, ponúka výber skladieb hlavne z temného obdobia polovice 90tych rokov, kedy Frusciante zažíval najťažšie boje s démonmi drogovej závislosti a kedy sa na dlhšie obdobie vytratil zo zorného poľa svojich fanúšikov. Pesničkám na sile neuberá ani to, že boli väčšinou nahrávané takmer "podomácky", v značne improvizovaných podmienkách a na ich zvuku je to dobre badať.

Height Down je pre mňa osobne asi najlepšou skladbou, akú kedy Frusciante zložil a to hlavne pre jej neuveriteľne silný psychedelický náboj. Na albume patrí k najstarším skladbám, keďže vznikla ešte na konci osemdesiatych rokov a ak by sa otec a modla psychedélie 60tych rokov Syd Barrett na začiatku 90tych rokov vrátil k nahrávaniu, tak by jeho tvorba s veľkou dávkou pravdepodobnosti znela veľmi podobne. Ktovie, či sa tvorcovia priamo inšpirovali Barrettovým minimalizmom, ale Height Down je postavená na podobnom recepte - jednoduchý, no geniálny gitarový motív a krehký spev s podivným, pre bežného smrteľníka nie celkom pochopiteľným textom. Škoda, že pre Rivera Phoenixa to bola jedna z posledných skladieb aké kedy stihol nahrať, ale ak už osud musel rozhodnúť tak kruto, ako rozhodol, tak pôsobivejšiu labutiu pieseň si mohol vybrať len ťažko.

zdroj obrázku (picture source):  www.stadium-arcadium.com

pondelok 18. mája 2009

Roy Orbison - (All I Can Do Is) Dream You

Album: Mystery Girl (1989)

Dámy a páni, dnes vás všetkých pozývam na tanečný parket na tancovačku, akú len tak nezažijete. Spievať bude spevák s najväčším hlasom, aký kedy na tejto planéte bol - Roy "Big O" Orbison, o hudobný doprovod sa postará kapela s menami ako Bruce Springsteen, Elvis Costello, T-Bone Burrnet a ďalší a vokálne trio v hviezdnom zložení  K.D. lang, Jennifer Warnes a Bonnie Raitt.

Roy Orbison zažil vrchol svojej kariéry v 60tych rokoch minulého storočia, kedy sa stihol stať obrovskou ikonou a medzi jeho fanúšikov patrili aj mnohí dnešní slávni hudobníci, ktorí v tom čase ešte len ťahali káčerov po dvore. V druhej polovici 80tych rokov sa Roy vrátil na výslnie a skladba dnešného dňa bola jedna z pesničiek, ktoré sa nachádzali na jeho comebackovom album Mystery Girl. Bohužiaľ, ten kvôli tragickému úmrtiu Roya v decembri 1988 vyšiel až posmrtne v nasledujúcom roku.

(All I Can Do Is) Dream You má šťavu hlavne v živej verzii, predovšetkým v prevedení z neskutočného koncertného programu Black & White Night, kedy sa skupina hviezdnych hudobníkov rozhodla pripraviť pre Roya poctu v podobe koncertu.  Skladba je návratom do hviezdného obdobia Roya, do začiatku 60-tych rokov, kedy hudobnému svetu vládol bezstarostný, tancovačkový rokenrol a neviem, či sa nostalgiu za starými dobrými časmi tohto obdobia podarilo niekomu pretaviť do pesničky lepšie, než sa stalo v prípade tejto skladby. Ak si k tomu prirátame samozrejmosť v podobe fantastického Royovho hlasu a perfektného výkonu hviezdnej kapely, výsledkom je skladba, ktorá vás nenechá ani na sekundu v kľude a ktorá vo vás vyvolá nutkanie k fyzickému pohybu a ktorú len tak ľahko z hlavy nevytlačíte. A pritom je to stále len jedna z tých menej známych skladieb zo širokého repertoára veľkého O.

zdroj obrázku (picture source): www.8notes.com

nedeľa 17. mája 2009

Živé kvety - Unavení z boja

Album: 12 + 1 (2008)

V prítmí "oficiálnej" slovenskej hudobnej scény, ktorá je už dlhé roky stelesnením gýču a hudobného zúfalstva, sa napriek ignorácií veľkých médií a vydavateľstiev darí viacerým zaujímavým zoskupeniam a ľuďom tvoriť zaujímavú a poctivú hudbu a niektorým sa to podarilo dotiahnúť až k statusu lokálneho kultu.

Bratislavskú skupinu Živé kvety môžeme plným právom zaradiť medzi tie najväčšie legendy a stálice slovenského undergroundu. Zoskupenie stojace okolo ústrednej dvojice Lucia Piussi a Peter Bálik pritom nerobí nič na prvý pohľad výnimočné, len obyčajnú, poctivú rockovú hudbu. A práve v tom je ich sila, neutápajú sa v mori samoúčelných experimentov a extravagancie, zbytočne "nešpekulujú" a ich hudba + geniálne texty majú neskutočnú silu. A v živom prevedení nástojčivosť a pôsobivosť skladieb od Živých Kvetov ešte stúpa, ako sa dá vidieť aj na priloženej videoukážke. Mám rád aj albumovú verziu, ale práve živá verzia z relácie pod lampu najlepšie ilustruje silu živých vystúpení Kvetov a toho, v čom sú špička. Žiadne otravné gitarové sóla, žiadny bubenícky "kredenc", či dlhé a rozvláčne pasáže a texty o zatiahnutých žalúziách v srdci. "Len" poctivý rockenroll, skutočne zmysluplný text (to je na Slovensku veľmi vzácny druh!) a značná dávka chute a entuziazmu.

legálna mp3: http://www.zivekvety.sk/mp3/Zive_kvety_-_Unaveni_z_boja.mp3

zdroj obrázku (picture source): http://picasaweb.google.cz/Henrieta.Hanzalikova/NahravanieDVD#5212181884391400418

štvrtok 7. mája 2009

Röyksopp - The Girl And The Robot

Nórske zoskupenie Röyksopp som vždy vnímal ako závan sviežeho severského vetra do zatuchlej scény popovej (resp. aj relatívne bežnému poslucháčovi dostupnej) elektronickej hudby. Po skvelom prvom albume som ich ale na pár rokov prestal pozorne sledovať a úprimne, vôbec som nečakal, aký famózny album vydajú v roku 2009. Album Junior je hudobne luxusnou ódou na poctivú drevnú elektronickú hudbu 70-80tych rokov a chlapci sa pri jeho príprave vybláznili s množstvom pôvodných analógových syntetizátorov a efektov. Druhým singlom z tohto albumu je ultra-chytľavá pieseň The Girl and The Robot s hosťujúcou charizmatickou a hlasovo nezameniteľnou Švédkou Robyn. Röyksopp som doteraz vnímal skôr ako tvorcov pomalšej a rozjímavejšej hudby, ale na novom albume majú hneď niekoľko potenciálnych hitov, ktoré by sa určite nestratili ani ako kulisa na tanečnom parkete. The Girl and The Robot vás svojim bublajúcim a strhujúcim rytmom strhne už po pár sekundách a hlas hosťujúcej Robyn, ktorej táto pesnička podľa môjho názoru poskytuje konečne možnosť naplno sa prejaviť, vás už po pár sekundách dorazí. Röyksopp nie sú teda len dobrí hudobníci, ale navyše majú aj výnimočný čuch na skvelých spolupracovníkov. Napriek svojmu výraznému hitovému potenciálu a zvuku značne inšpirovanom retro-diskom pesnička obsahuje všetky typické trademarky Röyksopp - viacvrstevnosť, jemný severský nádych a rezervovanosť (či skôr odstup alebo nadhľad) a príjemne syntetickú, pre Röyksopp charakteristickú rytmickú linku.

Čo dodať na záver? Nech je pre vás skladba dneška nezáväznou ochutnávkou z albumu Junior. Dúfam, že aspoň časť z vás sa takto inšpiruje k vypočutiu celej platne. Naozaj stojí za to. A to som ani ako fanúšik nórskeho dua od albumu Junior nečakal príliš veľa.

zdroj obrázku (picture source): http://mediacation.wordpress.com

sobota 2. mája 2009

Top 7 slovenských punkových skladieb

Bohužiaľ som nikdy nemal možnosť zažiť zlatú éru slovenského punku, som na to príliš mladý (ročník 1985) a je mi to veľmi ľúto. Je pozoruhodné, že kým v ostatných hudobných žánroch stála (a stojí) slovenská hudba väčšinou za hovno, punková scéna vždy patrila k špičke minimálne v rámci strednej a východnej Európy. Nie som jej veľkým znalcom a môj výber asi nebude príliš reprezentatívny, no aj tak som si dovolil vybrať 7 skladieb, ktoré mi osobne prirástli k srdcu a ktoré pokladám za špičku nielen v rámci slovenského punku, ale aj slovenskej hudby celkovo.

7. Karpina - Slovenský štát: provokatívno-recesistická úderka Karpina zložila skvost, ktorý v období tuhého mečiarizmu mohol kľudne nahradiť slovenskú hymnu. Neviem, ako sa páčila Vladovi a kumpánom, no vtedajšiu sračkovú situáciu vyjadrovala dokonale. Vďaka jej hlbokému národnému cíteniu a posolstvu vámTúto skladbu do pozornosti odporúča aj deväť hejslovákov z desiatich. Teda, až kým vyprchá opar zo šiestich pív a pochopia jej obsah.  Podobnú formulu neskôr použili aj Horkýže Slíže (čím ďalej, tým horší, mimochodom), ale to je už iný príbeh.

6. Davová Psychóza - Epitaf pre Boha: dôkaz, že aj protináboženská (alebo skôr protipokrytická) skladba sa dá urobiť hudobne aj textovo na úrovni, bez skĺzavania k primitívnosti a vulgarizmu. Má vynikajúci text, z ktorého si dovolím zacitovať aspoň časť:

"Ježiš zostal si sám,
všetci sa na teba vysrali.
Preto si odišiel a si tak ďaleko,
ale ver mi už sa nevracaj,
nepochopil by si čo sa tu deje.

Fašisti by z teba urobili mydlo alebo kabelku,
komunisti by ťa dali do mauzólea.
A dnešný ľudia?
Strčili by ťa do klietky,
kŕmili hamburgermi
a na pamiatku by si ťa odfotili."

5. Slobodná Európa - Nikdy to tak nebude: kto iný, ako najväčšia slovenská punková legenda osobne si mohol dovoliť búrať ilúzie a sny tej naivnejšej časti svojich fanúšikov a fanúšičiek. Yperit sa na kokakolu, či pelendreky na gitary zmenia asi len ťažko, ale aj hudba Slobodky patrí k tým veciam, ktoré nám na tomto svete pomáhajú prežiť o niečo menej prázdny a nudný život.

4. Davová psychóza - Mozgová paralýza: poriadne nabrúsená a tvrdá skladba, tak ako sa na Davovú psychózy patrí. Skupina hudobne vždy predstavovala akýsi prechod medzi klasickejším, melodickým punkom Zóny A či Slobodky a skoro-už-metalovým, motorheadovským Konfliktom. Ani v tomto prípade nejde o výnimku, nekompromisne našľapané slohy sú prepojené chytľavým refrénom sťaby od Slobodnej Európy či Zóny. Skvelý text a vtipný názov sú v prípade Davovky úplnou samozrejmosťou.

3. Zóna A - Možno: z môjho pohľadu vrcholné dielo (aj keď nie z najvrcholnejšieho obdobia) najlegendárnejšej z legiend slovenského punku. Ak by bolo Slovensko hudobne a kultúrne (ďalšie aspekty nerátajúc...) aspoň trochu na úrovni, tak by táto skladba v roku 2000, kedy vyšla na albume Nikto nevie jak to dopadne, trhala všetky rebríčky a hitparády a to pritom bez akýchkoľvek kvalitatívnych kompromisov. Zázrak sa nekonal, skladba aj album prešiel mainstreamovými médiami bez takmer akejkoľvek pozornosti, Možno ale i tak určite patrí do zlatého fondu slovenského punku. A ešte jedno špecifické plus - podľa početných osobných skúseností je to aj jedna z mála punkových nahrávok, ktoré sa páčia aj mnohým ľuďom, nemajúcim inak punk vôbec v láske.

2. Slobodná Európa - Podvod: z komerčného a mediálneho hľadiska asi najúspešnejšia slovenská punková pesnička všetkých čias s textom, ktorý bez ohľadu na žáner radím minimálne do prvej päťky najlepších textov v slovenskej hudbe. Kto by mohol zabudnúť na pasáž o Hitlerovi a Borneu... V čase, keď slovenskej hudbe kráľovali nepredstaviteľne gýčové Tublatanky a podobné sračky, Whisky s partiou zvyšku scény doslova vytreli kocúra a vytvorili skladbu minimálne o desať tried lepšiu, než vtedajšie hitparádové gýče. Po hudobnej aj textovej stránke sa jedná o jednu z mála pesničiek vtedajšieho temného obdobia hudby, ktorá sa dala plne porovnávať so zahraničnou konkurenciou, to isté platí aj pre jej videoklip. Jedným slovom kultovka, ktorá nikdy nestratí ani štipku zo svojho lesku a ktorou si Slobodná Európa zabezpečila hudobnú nesmrteľnosť.

1. Kosa z nosa - Hryzni: kriminálne nedocenená skladba z 97ho roku, od rovnako nezaslúžene nedocenej skupiny, ktorá sa napriek malému množstvu vydaného materiálu a pohnutej histórii stihla stať jednou z najkultovejších skupín slovenskej alternatívnej scény. Možno sa niektorí z čitateľov môžu pýtať, ako sa takmer až nepunkovo jemná pesnička mohla dostať na vrchol môjho osobného rebríčka. Jednoducho. Ponúka fantasticky jednoduchú fantastickú hudbu so skvelým spevom Borisa Ondreičku a neskutočným textom, pričom výsledkom je zimomriavkový song, patriaci do kategórie neopočúvateľných "mozgovŕtov".

legálna mp3: http://www.gregoragency.sk/mp3/kosa%20z%20nosa%20-%20hryzni.mp3

piatok 1. mája 2009

Mayhem - Deathcrush

Album - Deathcrush (EP, 1987)

Dnešnou skladbou trochu pritvrdíme. Teda ani nie tak trochu, ako poriadne. Dnešný song majú na svedomí prekliatí vyvrheli z pekla a synovia samotného satana, nórska legenda black metalu - Mayhem.

Nie som príliš veľkým fanúšikom extrémneho metalu a satanistický imidž (potvrdený pár predčasnými úmrtiami v rámci skupiny a jej okolia) spolu s obrovským kultom, vypestovanými okolo skupiny, ma nechávajú chladným. Mayhem je ale jednou z mála skupín zo žánru, ktorá ma pozitívne hudobne zasiahla a ktorú som v reálnom živote schopný aj bežne počúvať. Množstvo ich kolegov za tvrdú, nemelodickú hudbou maskuje totálny nedostatok hráčskych a autorských schopností, za prasačím uvreštaným spevom katastrofálny spev a mizerné texty a temný imidž a vystupovanie má za cieľ vytvoriť okolo kapely bublinu kontroverznosti, so zúfalým cieľom prilákať aspoň nejakú pozornosť. Nedá sa povedať, že niektoré z týchto charakteristík sa nedajú aplikovať aj na Mayhem, ale táto nórska skupina predstihuje drvivú väčšinu svojich súputnikov aj nasledovníkov o niekoľko tried.

Deathcrush (aký jemný, optimistický názov, všakže?) pochádza z najtvorivejšieho a najuznávanejšieho obdobia existencie skupiny, z konca 80tych a začiatkov 90tych rokov. Vo svojej podstate je to síce extrémne tvrdá, no stále rokenrolová skladba s nosnou melódiou, ktorá je nielen počúvateľná bez psychických či telesných múk, ale dokonca dobrá a originálna. Svetlým bodom skladby je hlavne gitarový prechod medzi spievanými časťami skladby a hra fenomenálneho bubeníka "Hellhammera" (vlastný menom Jan Axel Von Blomberg) a i zvuk, ktorý dáva skladbe ešte temnejší nádych. Neviem, kto mal na starosti nahrávanie a mixáž nahrávky, ale podarilo sa mu docieliť ideálny výsledok. Deatcrush znie temne, správne "zle" (lo-fi), ale pritom jasne a od prvej sekundy sa vám vreže do ušných bubienkov. Hlavná melódia skladby a riff majú dokonca určitý "hitový" a ľahko zapamätateľný náboj, aký v tomto žánre príliš často nenájdete.

Nuž - nedajte sa odradiť predsudkami voči žánru či skupine a dajte Mayhemu šancu. Určite si pozrite priložené čiernobiele video, ktoré k skladbe dokonale sadne a ktoré vás možno podnieti k tomu, aby ste si vypočuli aj ďalšie skladby skupiny. Odporúčam hlavne album De Mysteriis Dom Sathanas.

zdroj obrázku (picture source):www.switchbladecomb.com

štvrtok 30. apríla 2009

The Shangri-Las - Out In The Streets

Album: Golden Hits of the Shangri-Las (1966), ako singel vyšla o rok skôr

Asi to poznáte všetci. Raz za čas sa k vám totálnou náhodou dostane skladba, ku ktorej by ste sa asi inak nikdy nedostali, od pre vás úplne neznámej skupiny a zo žánru, ktorý príliš nevyhľadávate a od ktorej teda logicky nečakáte absolútne nič. V čom je finta? Raz za uhorský rok sa totiž z neznámej pesničky vykľuje ohromujúco dobrá a silná skladba, pri ktorej počúvaní rozmýšľate, ako ste doteraz bez nej mohli žiť.

V mojom prípade bola jedným z takýchto bleskov z čistého neba aj pesnička od dievčenskej skupinyThe Shangri-Las. Jedna z tých pekelne smutných, no zároveň povznášajúcich skladieb, ktorá posluchača dokáže skutočne emocionálne zasiahnúť. Shangri-Las boli pomerne netypickou dievčenskou skupinou polovice 60-tych rokov. Vystupovali ako trio, ako sa na správnu dievčenskú kapelu tých čias patrilo (i keď oficiálne mali aj štvrtú členku), ale od kolegýň (hlavne z legendárneho Motown Records) sa líšili svojou farbou a hlavne obsahom svojich piesni. Nespievali sladké, zamilované pesničky o láske (ktoré nemusia byť automaticky hlúpe a zlé), ale na vec išli z temnejšej stránky. Out In The Streets je pesnička o chlapcovi, ktorý opustil svoj gang a ulicu a sociálna tématika (preboha, nezľaknite sa) ako drogy, násilie, osamelosť boli témami aj ďalších skladieb od tohto netypického tria. V určitom zmysle tak vyšliapali cestu pre žánre ako punk, či hip-hop, ktoré kladú na sociálny aspekt textov veľký dôraz. 

Out in The Streets ma dostala svojou prazvláštnou nostalgickou atmosférou, ktorá vás dostane aj keď takýto žáner hudby neobľubujete a z textu nerozumiete ani riadok a zvláštnou hudobnou úspornosťou (žiadne zbytočné samoúčelné orchestrálne pasáže, či kopírovanie "zvukovej steny" Motownu) , no zároveň vrelosťou.  Ak sa vám skladba zapáčila, vrelo odporúčam aj ďalšiu tvorbu dievčat. Je škoda, že napriek skvelému repertoáru zostala skupina pomerne neznámou. Jej kvality by si zaslúžili primerané docenenie.

zdroj obrázku (picture source): forfashion.files.wordpress.com

streda 22. apríla 2009

Beirut - Postcards From Italy

Album: Gulag Orkestar (2006)

Pred približne rokom a pol sa mi do uší dostala poprvýkrát dostala nahrávka od pre mňa vtedy úplne neznámeho (takmer) one-man bandu Beirut. A hneď, po pár desiatkách sekúnd, som bol touto skladbou absolútne ohromený a očarený. Po úvodnej krehkej vybrnkávačke na bendže (??) sa pred vami rozvinie nádherná, aj keď trochu smutná pesnička, spievaná zaujímavým, skoro až hrdelným hlasom frontmana skupiny s výraznými, clivými dychovými pasážami. Ťažko ju nejako štýlovo zaradiť, vyhýba sa gýčovosti a prvoplánovosti lacnej pseudo-etno vlny,  aká je už dlhšiu dobu populárna aj v tunajších končinách s neuveriteľnou ľahkosťou a prirodzenosťou  mieša viacero ingrediencií z rôznych končín (hlavne) východnej Európy do mimoriadne chutnej polievky. Ako to len ten americký "zasran" Zachariáš robí? Kvalitná etno hudba v daných končinách takmer neexistuje a nejaký dvojročný Američan je schopný všetkým vytrieť kocúra ľavou zadnou...

Ak sa vám pesnička zapáčila, tak určite siahnite po prvom albume Beirutu, Gulag Orkestar, ktorý takýchto skvostov obsahuje viac (okrem iného aj skladbu s názvom Bratislava).

utorok 14. apríla 2009

Karel Kryl - Bratříčku, zavírej vrátka, Martina

Album: Bratříčku, zavírej vrátka (1969), Dopisy (1988) 

Až blog Petra Lehotského, ktorý som náhodou objavil na sme.sk, mi pripomenul jedno dôležité výročie - nedožité 65. narodeniny najvýznamnejšieho československého pesničkára Karla Kryla. Škoda, že v domáciích médiách sa mu prakticky nevenovala absolútne žiadna pozornosť - krásne to svedčí o kultúrnej (ne)uvedomelosti národa. Alebo možno o tom, že sa opäť vracajú staré časy... Myslím, že osobnosť Krylovho formátu si zaslúži, aby som dnes výnimočne predstavil až dve skladby.

Najznámejšia Krylova pesnička vznikla pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a dokonale stelesňuje pohnutú atmosféru a beznádej tých tragických dní a osobne ju pokladám za najsmutnejšiu a najemotívnejšiu pesničku v histórii československej hudby. Je neuveriteľné, akú dávku emócií a smútku dokázal Kryl vtesnať do dvoch minút len s použitím pár tónov na španielke a pár riadkov textu.

Martina je v mnohých smerom opakom Bratříčka. Má takmer desať minút a je na prvé počutie pokojnejšia a menej emotívna. Ale ak sa do nej poriadne započúvate, zistíte, že jej výpoveď je veľmi podobná známejšiemu Bratříčkovi. Text, aj napriek svojej veľkej dĺžke, neobsahuje ani riadok vaty a je smutnou obžalobou vtedajšieho režimu a časti obyvateľstva ČSSR s dosť pružnou chrbticou a svedomím. Aj po viac ako 20-tich rokoch vo vás po vypočutí zanechá s otvorenou hubou (prepáčte) a zároveň s pocitom nasratosti a odhodlania nedopustiť, aby sa temná minulosť znovu zopakovala.

Škoda, že sa Karol svojej 65ky nedožil. Človek, ktorý by vedel až do špiku kosti popísať mizériu súčasnej situácie, tu dnes veľmi chýba.

zdroj obrázku (picture source): ireport.cz

nedeľa 12. apríla 2009

10 najmenej docenených skladieb od The Beatles

Neverím, že ani ten najväčší hudobný "buran" a ignorant nepozná minimálne desiatku skladieb od legendárnych Beatles. Asi neexistuje žiadny ďalší interpret, ktorý by mal na konte také obrovské množstvo hitov, z ktorých mnohé už zľudoveli a niektoré už aj takmer omrzeli (taktiež nemáte radi Yesterday, alebo som zvláštny prípad hodný opovrhnutia?) .

Ako veľký fanúšik Beatles som skôr či neskôr musel dospieť k napísaniu rebríčka v určitom zmysle naj- skladieb Beatles. Ale namiesto tradičných top10 najobľúbenejších či najznámejších skladieb som sa to dnes rozhodol poňať trochu inak. Predstavíme si 10 skladieb, ktoré radím medzi svoje obľúbené a ktoré podľa mňa ani zďaleka nedosiahli takú pozornosť, akú by si zaslúžili. Dá sa diskutovať o tom, čo je "zaslúžená pozornosť", každopádne cieľom tohto rebríčka je predstaviť beatlesovky, ktoré sú menej známe a pritom minimálne rovnako kvalitné ako ich hitovejší súrodenci.

Dig A Pony: nikdy som celkom nechápal, prečo na album Let It Be pozerajú mnohí fanúšikovia Beatles s dešpektom a niektorými býva dokonca označovaný za celkovo najhorší album skupiny. Aj keď Spector pri finálnej mixáži pokazil skoro všetko, čo sa dalo, minimálne polovica albumu sa dá napriek tomu zaradiť medzi to najlepšie, čo Beatles kedy spravili. Dig A Pony je na prvý posluch možno trochu nenápadná a obyčajná, blues-rockom šmrcnutá pesnička, ale čím dlhšie ju počúvate, tým hlbšie vám vlezie pod kožu. A neviem to definitovať inými slovami, ale hlavne v porovnaní so staršími skladbami Beatles mi pripadá akosi nezvykle dospelá a vážna (niežeby ostatné skladby boli detinské a naivné, viete čo tým myslím). Vlastne to isté sa dá povedať o celom albume Let It Be.

And Your Bird Can Sing: optimistická a veselá skladba je to s osviežujúcim gitarovým reefom a refrénom, pri ktorom Beach Boys určite bledli závisťou. Neviem, ako vám, ale mne skladba pripadá veľmi "jarne". Za pozornosť stojí aj jej alternatívna verzia, uverejnená o pár desaťročí neskôr na kompilácii Anthology (viď youtube ukážka). Obe verzie sú fantastické a stopercentne vám zlepšia náladu.

Cry Baby Cry: temnejšia a psychedelickejšia strana slávneho Bieleho albumu. Predstaviteľ skladieb, aké v tomto období Beatles často tvorili a ktoré mali ďaleko od prvých, jednoduchých a spevavých Beatlesoviek - zložená z akoby viacerých skoro nezávislých pesničiek a často nečakaných (i neočakávaných) prechodov a nápadov. Výraznom prvkom v skladbe je výrazné harmónium, na ktorom hral dvorný producent Beatles, George Martin a ktoré svojím kvílivo-naliehavým zvukom dodáva nahrávke tú správnú šťavu a atmosféru.

Long Long Long: pôvodný zámer zaradiť túto tichú a jemnú skladbu na albume hneď za polometalovú Helter Skelter  vyzeral na papieri asi dobre a určite efektne. Ale v reáli tento nápad zafungoval opačne a LLL je jednou z najmenej známych skladieb Beatles vôbec. Po hlasitej, nadupanej a rýchlej Helter Skelter málokto počúval/vnímal/ocenil vo všetkých smeroch (okrem kvality) odlišnú Long Long Long. Pritom ide o jednu z najvydarenejších skladieb zloženú G. Harrison počas trvania The Beatles. Minimalistická, ale veľmi emotívna pesnička s fantastickým spevom Harrisona a s dokonale sadnúcimi inštrumentálnymi vložkami ostatných členov (Ringo bol vážne génius...).

Rocky Raccoon: ach jaj, teraz budem mnohými hardcore fanúšikmi Beatles označený za čudáka. Všeobecne sa Rocky Raccoon pokladá za v rámci tvorby Beatles vysoko priemernú a nie príliš originálnu skladbu. Ja si myslím pravý opak. Hravá pocta a zároveň jemná paródia na klasické country skladby z prostredia divokého západu spravená s extrémnym nadhľadom a vtipom, ktorá ukazuje, ako skladateľsky aj interpretačne všestranní boli členovia skupiny.

Flying: album k filmu Magical Mystery Tour pomerne výrazne doplatil na strhujúce kritiky, ktoré v tom čase dostal tento, dnes sviežo a zaujímavo pôsobiaci, film. Flying je takmer čistou inštrumentálkou, teda zástupcom druhu veľmi zriedkavého v repertoári skupiny. Vo filme je dokonalým doplnením asi najkrajšej scény filmu, ale funguje aj samostatne. V druhej polovici skladby sa k nostalgickej, uspávankovej melódii pridá aj zbor na čele s Ringom a pri každom vypočutí mám sto chutí sa k spevu pridať.

You've Got to Hide Your Love Away: po období hitových a jednoduchých pesničiek o láske sa tvorba Beatles začala obracať trochu vážnejším smerom. Jednou z prvých lastovičiek bola táto skladba, nachádzajúca sa na albume Help. Krátka dvojminútovka, v takmer-dylanovskom duchu, je pre mňa jednou z textovo aj hudobne  jednou z najfascinujúcejších skladieb skupiny.  

Hey Bulldog: to, že pesnička vznikla neplánovane a za pár minút, sa na jej kvalite podpísalo len a len pozitívne. V čase nahrávania už vzťahy v skupine neboli práve ružové a táto skladba je jedným z mála návratov k detskej radosti členov zo spoločného tvorenia a hrania hudby, aká vládla počas začiatkov skupiny. Ostrý a úderný klavír a "spolupracujúca" basa a bicie spolu s typicky harrisonovskou gitarou + melódia potvrdzujúca, že v jednoduchosti je krása. Pesnička bola nahrávaná ako bočný, nečakaný produkt pri nahrávaní Lady Madonna a kacírsky si dovolím tvrdiť, že je dokonca o niečo lepšia.

I'm Only Sleeping: pri nahrávaní tejto skladby bol po prvý krát použitý nový trik, reverzné (opačné) a spomalené púšťanie pásky s nahrávkou, v tomto prípade týkajúce sa gitarového partu. Neskôr tento trik použili stovky skupín, často aj na zamaskovanie hráčskych nedostatkov či ako z núdze cnosť pri nedostatku kvalitného materiálu, ale v tejto skladbe to skutočne splnilo svoj účel. Lennonovmu textu to dodalo správnu, zasnenú atmosféru, ktorá vám naozaj pripomenie stav polospánku skoro ráno v lete, kedy sa vám nechce vstávať ani za všetko na svete.

Good Night: na záver si dáme tiež skladbu súvisiacu so spánkom. Bodkou za Bielym albumom je nádherná uspávanka, spievaná nikým iným než Ringom. Podľa mňa si skupina nemohla vybrať lepšie zakončenie albumu, ako túto zvláštnu, uspávajúcu pieseň s prekrásnymi orchestrálnymi pasážami od G. Martina.

zdroj obrázku (picture source): collider.com

piatok 10. apríla 2009

The Sex Pistols - God Save The Queen

Album: Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols (1977, ako singel skladba vyšla skôr v ten istý rok)

Ideálnym kandidátom na prebratie z kombinovanej jarno-sviatočnej letargie je obrovský hit kultových The Sex Pistols, jedna z najkontroverznejších skladieb nielen 70tych rokov.

Ťažko povedať, do akej miery bola táto vypaľovačka komerčným kalkulom, vsádzajúcim na kontroverzný text skladby, ale aj keby - kašľať na to. Sex Pistols dotiahli formulu prvotného punku do dokonalosti. Rýchle a nekompromisné tempo, patrične štipľavý, ale nie primitívny text značne inšpirovaný a parodujúci britskú hymnu a v jednoduchej ráznej hudbe stelesnená nasratosť členov skupiny. A záverečná spievaná pasáž (s mierne pesimistickým posolstvom :-)), pri ktorej sa nedá nespievať spolu so skupinou. Jedným slovom klasika, spolu s hudobnou dvojičkou - Anarchy in the UK.

Sex Pistols neboli po hudobníckej ani textovej strane najlepšou punkovou kapelou - ale tých pár skladieb, ktoré za svoju krátku existenciu stihli vydať, sa stali oprávnene symbolmi obdobia a skutočného punku a zo svojich stvoriteľov spravili nezabudnuteľné ikony.

zdroj obrázku (picture source): dailymail.co.uk

sobota 4. apríla 2009

Blondie - Slow Motion

Album: Eat to the Beat (1979)

Dnešná skladba dňa reflektuje (konečne) nádherné a optimistické počasie. Slow Motion si osobne zaraďujem do top rebríčka najobľúbenejších popových skladieb. Neviem, či na jej popis existuje v slovenčine pojem ekvivalentný anglickému výrazu "guilty pleasure", ale nič vhodnejšie ma naozaj nenapadá, možno okrem výrazu ultrapop (P.S.: Hex rozhodne nepočúvam). A nemyslím to ani náhodou dehonestujúco. Úplne bezstarostná, veselá, priamočiara skladba, ktorá sa musí páčiť hádam každému a na ktorej obdivujem asi všetko. Skupina a jej producent Mike Chapman sa zjavne inšpirovali zvukom a aranžmánmi starého Motownu a drzo si dovolím tvrdiť, že Slow Motion sa môže bez akýchkoľvek pochybností postaviť po bok s najväčšími motownskými hitmi 60-tych rokov. Čo vypichnúť? Skvelú stavbu skladby, ktorá nenudí ani sekundu, veľmi dobrý zvuk pesničky, vzdávajúci hold najväčším hitom Motownu a pritom znejúci skvelo a moderne nielen v 79om roku, ale i teraz a hlavne  neodolateľný spev Debbie Harry, ktorá bola schopná odspievať hádam čokoľvek na špičkovej úrovni (schválne - porovnajte si ju s 99% súčasných popových speváčok).

Zdroj obrázku (picture source):pro.corbis.com

štvrtok 2. apríla 2009

The Smiths - This Charming Man


Album: The Smiths (1984, len na US verzii)

Dnes sa po párdňovej vynútenej prestávke rubriky vrátime do roku 1983, kedy nudné vody generického syntetického pop-rocku britskej hudobnej scény rozvíril v poradí druhý, a prvý skutočne komerčne úspešný singel skupiny The Smith. Na albume vyšiel v nasledujúcom roku, ale len na americkej verzii albumu The Smiths.

Skladba je ukážkou tvorby The Smiths v najčistejšej podobe - charakteristický zvuk najmä vďaka hre jedného z najlepších a štýlovo najunikátnejších gitaristov popu nielen 80-tych rokov,  Johnnyho Marra, takmer až "írsky" zádumčivú a nostalgickú melódiu a nezameniteľný spev Morrisseyho. A samozrejme slávny gitarový reef, ktorý je vo svojej jednoduchosti až geniálny a ktorý hádam mohol vymyslieť a zrealizovať len geniálny Marr. This Charming Man sa tak jasne vymyká zo záplavy samoúčelných a gýčových new-age vlnou inšpirovaných skladieb toho obdobia.

Dnes predstavovaná skladba patrí jednoznačne do výkladnej skupiny "kováčov" zo skupiny The Smiths. Je škoda, že skupina sa odchodom Marra v 1987om prakticky rozpadla a Morrisseyho sólové albumy napriek svojej nesporne vysokej kvalite už nikdy nedosiahli úroveň klasík od The Smiths. Ale vysoko nasadené latka sa prekonáva ťažšie, ako tá, ktorá je nasadená len tesne nad zemou...

zdroj obrázku (picture source): barflyclub.com

štvrtok 26. marca 2009

Bob Marley - Johnny Was


Album: Rastaman Vibration (1976)

Dnes si predstavíme menej známu pesničku od i na Slovensku veľmi populárnej ikony reggae Boba Marleyho. Väčšina poslucháčov ho má pravdepodobne v pamäti zafixovaného ako speváka optimistických, prípadne bojovných politických skladieb a pritom prehliada jeho druhú stranu tvorby.

Johnny Was je pomalá, no emóciami až po samý okraj nabitá skladba. Bob Marley v nej spieva o smutnom osude ženy, ktorej syna Jonnyho zastrelia pri pouličnej prestrelke. Bobov tradične precítený spev perfektne dopĺňa ženský doprovod, o textoch v jeho prípade nemá zmysel diskutovať - takmer všetky bez výnimky sú skvosty a v tomto prípade to platí špeciálne. Takmer cítite bolesť matky, ktorá sa pred krátkou chvíľou dozvedela o smrti syna a plače na ulici. Hudba (samozrejme ju na svedomí majú The Wailers, Marleyho sprievodná skupiny) ideálne sedí k textu, je melancholická, smutná, no povznášajúca zároveň.
Jednoznačne odporúčam vypočuť - nie každá smutná pieseň musí byť nevyhnutne gýčová či patetická.

Audio ukážka (last.fm)

zdroj obrázku (picture source): starpulse.com

streda 25. marca 2009

Faith No More - Ashes To Ashes

Album: Album of the Year (1997)

So skupinou Faith No More sa viaže asi najväčšia hudobná konverzia môjho života. Dlhé roky som túto americkú kapelu takmer nenávidel a nemohol zniesť vďaka megaotrasnému singlu Easy, ktorý ako jediný z jej tvorby bolo možné občas počuť aj v slovenských rádiách a neskôr iritoval veľkú časť populácie v reklame istého mobilného operátora.

Keď som mal možnosť (náhodou) počuť jej posledný album "Album of the Year" a o nejaký čas aj jej staršie diela, môj postoj k skupine sa zmenil o 180° a konečne som zistil, že okrem nudných cover verzií vedia chlapci robiť aj poriadnu hudbu.
Faith No More dokázali takmer nepredstaviteľné - priniesť tvrdý metal (prípadne hard rock, ak chcete) v prijateľnej podobe do popovej hudby a to v milionkrát lepšej kvalite, ako o pár rokov neskôr nu-metalové šialenstvo Freda Dursta a jemu podobných.

Ako singel dňa som vybral moju najobľúbenejšiu skladbu od FNM, príjemne tvrdú a ráznu Ashes to Ashes, ktorá bola jedným z posledných singlov skupiny pred jej rozpadom. Dúfam, že aj vám vyženie z hlavy pachuť spomienok na Easy.

zdroj obrázku (picture source: www.fnm.com)

nedeľa 22. marca 2009

U2 - 10 najlepších skladieb

S trochou nadsázky sa dá povedať, že skupina U2 bola skupinou môjho detstva, spolu s Beatles a neskôr Kraftwerkom. Aj keď môj záujem o nich začal po vydaní albumu All That You Can't Leave Behind (2000) začal postupne opadať, stále sa rád vraciam k obľúbeným skladbám, ktorých mám teda v bohatej diskografii Írov pomerne požehnane. 

O to ťažšie bolo zostaviť rebríček top 10 najobľúbenejších pesničiek od U2. Ťažké bolo už len vybrať iba10 skladieb a ešte ťažšie ich bolo zoradiť podľa obľúbenosti. Výber odráža moju momentálnu náladu a ak by som ho zostavoval povedzme o týždeň neskôr, určite by sa dosť výrazne líšil. ;-) Dosť bolo omáčky, poďme konečne k veci:

10. Where The Streets Have No Name: úmyselne som sa chcel vyhnúť väčšine veľkých hitov U2, pretože ich poznáš asi úplne každý a pravdupovediac, už sa mi aj väčšinou opočúvali. Where The Streets Have No Name sa z megahitov U2 drží v mojom rebríčku najvyššie. Je to typ skladby, aký preslávil U2 a umožnil im stať sa celosvetou hviezdou. Monumentálny zvuk, nezameniteľné a nezabudnuteľné zvonivé gitarové zvukové steny od Edgea a pôsobivý refrén zaradili U2 už naveky do svetovej hudobnej extratriedy.

9. Discotheque: asi najkontroverznejšia skladba v rebríčku. Mnohými preklínaný album Pop bol v tvorbe skupiny zlomom, po tejto paródii komerčnosti a samých seba sa U2 vrátili ku komernejšiumu a gitarovejšiu zvuku a na tejto ceste zotrvali až doteraz. Discotheque je adrenalínová, egom nabitá skladba, úmyselne znejúca maximálne bombasticky, ktorú si síce často nepúšťam, ale raz za čas poteší.

8. Fire: v poradí piata skladba druhého albumu U2, October. Kapela tu ešte čiastočne znie ako autentická, punková garážová banda z Dublinu. V tejto "dráždivej" pesničke vyniká hlavne nápaditá Edgeova hra na gitare, ktorá skladbe dodáva poriadnu šťavu.

7. Mysterious Ways: skladba, ktorú som desať rokov prehliadal a počúval len výnimočne. Až prednedávnom mi svitlo, o akú geniálnu skladbu ide. Perfektná zmes rocku, popu a elektroniky pod majstrovskou taktovkou producentského dua Lanois a Eno. Ak ju mám popísať len dvoma slovami, napadajú ma "vzrušujúca" a "tajomná". Nachádza sa na jednom z najlepších albumov U2, kontroverznom Achtung Baby. Odporúčam aj jej "dvojičku" - The Fly a vlastne, celý album Achtung Baby.

6. Where Did All Go Wrong:  štvorskladbový maxisingel (alebo už EP?) Even Better Than The Real Thing z 92ho roku je paradoxným príkladom, keď je B strana (v tomto prípade strany) singlu oveľa lepšia, ako áčko. Kým Even Better Than The Real Thing je len slušným odvarom predchádzajúcich "elektrifikovaných" hitov od U2, béčkové songy na tomto singly sú fantastické, snáď len s výnimkou priemernej Salome. Where Did All Go Wrong je surová, takmer garážová nahrávka, veľmi výrazne inšpirovaná írskymi ľudovými nahrávkami. Pravdepodobne nebola nahrávaná s úmyslom, že by bola niekedy vydaná, ale chválabohu, nakoniec sa skupina rozhodla zaradiť ju na tento singel. Je to príjemný, "hojdavý" song a jeden z mála dôkazov, že aj rockové prevedenie pôvodnej írskej hudby môže byť vkusné a počúvateľné.

5. Paint It Black: takmer každá kapela má v reportoári aj cover verzie slávnych songov, máloktorá ich vie spracovať na úrovni a úplné mininum k ním vie pridať niečo navyše, čosi svojské a pritom originál nepokaziť. U2 majú na svedomí viacero veľmi vydarených coverov, veľmi podarený je aj tento cover klasiky od Rolling Stones. Kapela skladbu zhutnila, pridala U2-ovský zvuk a kľudne sa môže pozrieť Jaggerovi a jeho partii do očí, nič (s prepáčením) neposrali. Do pozornosti odporúčam aj ďalší skvelý cover, Satellite Of Love, v originály od Loua Reeda.

4. Lemon: vynikajúca, na pomery U2 netradičná a experimentálna skladba, s baladickými U2 druhej polovice 80-tych rokov nemajúc veľa spoločného.  Dobre gradovaná skladba, ktorej sedem minút dĺžky nenudí ani zlomok sekundu. Majstrovský spev Bona (vysokou fistulou) a opäť geniálny rukopis dua Lanois a Eno.

3.New Year's Day: ranní U2 na vrchole svojich síl prišli so skladbou, ktorá sa vďaka názvu stala hymnou prvých minút začiatku každého nového roka. Bez akéhokoľvek otáľania na vás zaútočí neuveriteľne chytľavou ústrednou melódiou s ostrým klavírom,  nabrúsenou gitarou a brumiacou basou a až do konca pesničky vás nepustí. Úrčite jeden z klenotov prvých troch albumov skupiny. A mimochodom, má fantastický videoklip.

2. Out Of Control: prvý singel skupiny vôbec (z roku 1980) a skladba, v ktorej je najviac poznať pôvodné punkové korene skupiny. V porovnaní s neskoršou tvorbou je to možno trocha jednoduchší, no o to energickejší a autentickejšie znejúci song. Vynikajúca je v živom prevedení, odporúčam hlavne jej verziu zo slávneho koncertu v Slane Castle (2001) a vidieť ju naživo je jedným z mojich nesplnených hudobných snov.

1. Zooropa: 6 a pol minútový epos, ktorý by som mohol počuť tisíc krát za sebou a aj tak by ma neomrzel. Neuveriteľne pohlcujúca skladba, ktorá hlavne osoby nepoznajúce túto stránku tvorby skupiny zanechá s otvorenými ústami. Kým v prípade ostatných skladieb  v rebríčku som ich poradie vôbec nemal a nemám ani teraz jasné, tak Zooropa je a vždy bude mojou osobnou jedničkou. Bravó, páni z U2 a páni producenti.

zdroj obrázku (picture source): venturebeat.com

Frank Black - Headache

Album: Teenager of the Year (1994, vyšla aj ako singel) 

Dnes som v rámci rubriky rozhodol pre singel z druhého albumu bývalého frontmana kultovej kapely The Pixies, charizmatického Franka Blacka. Album Teenager of the Year zostal dodnes bohužiaľ veľmi nedocenený, napriek tomu, že je plný skvelej hudby a určite by sa z neho dalo vybrať minimálne 5-6 potenciálnych hitových singlov (+ má neuveriteľne vtipný názov).

Najväčší komerčný úspech mala z albumu singlovka Headache, ktorá je asi najrýchlejšou a už na prvé počutie jednoznačne najhitovejšou skladbou z platne. Frank potvrdil, že vždy mal talent na skladanie veľmi chytľavých a pritom originálnych a drzých skladieb. Recept? Jednoduchý - ľahko zapamätateľná rýchla melódia podporená výraznou, bublajúcou basou a kvalitným aranžmánom songu, zbytočne neprekombinované, ale silné a perfektne nazvučené bicie (prečo som také ešte nikdy nepočul v žiadnej slovenskej skladbe?), nezameniteľný hlas Franka (s fantastickým refrénom), a troška pixieovského temna a irónie.

Ak sa vám skladba páči, jednoznačne siahnite po tomto, i iných Frankových albumoch. Ak nie, urobte tak tiež, lebo Headache sa dosť líši od zvyšku songov na albume a určite si z neho vyberiete minimálne poltucet skladieb, ktoré sa vám budú páčiť. :-)

Zdroj obrázku (picture source): www.ew.com

sobota 21. marca 2009

Kraftwerk - Autobahn


dĺžka albumu: 42:26 min

vydavateľstvo: Philips (sublabel Vertigo)
rok vydania: 1974


tracklist:

1. Autobahn
2. Kometenmelodie 1 
3. Kometenmelodie 2 
4. Mitternacht 
5. Morgenspaziergang

Dnes sa pozriem na zúbok albumu, ktorý ma pre mňa veľkú citovú hodnotu. Tento album bolo prvé originálne CD, aké som si kedy kúpil, spolu s ďalším album Kraftwerk - The Mix (bohužiaľ, zďaleka nedosahujúci podobnú kvalitu).

Úprimne, teraz už vôbec neviem, čo ma viedlo k utrateniu ťažko našetrených peňazí práve za tento album. O Kraftwerk som prakticky nič nevedel, absolútne som nepoznal ich tvorbu a len nejako podvedome som si k tomuto menu priradzoval mýtických polobohov pochádzajúcich z úplného úsvitu elektronickej hudby. Kúpu som nakoniec ale ani trocha neľutoval.

Autobahn rozhodne nie je album, ktoré sa dá počúvať všade a za každej situácie. Nie je to ľahká rádiová nahrávka, ktorú si môžete nechať preletieť ušami desaťkrát za deň. Púšťať si ho ako kulisu k nejakej inej činnosti je strata času. Osobne si album pustím maximálne 3-4 krát za rok a vždy sa na počúvanie poctivo pripravím a vychutnávam si ho.

Album otvára viac ako 20 minútová epická skladba Autobahn. Zvuky štartujúcich Volkswagenov Beetle štartujú našu mierne psychedelickú cestu po virtuálnej diaľnici. Skladba je pomalá, hypnotická a jej nesmrteľná hlavná melódiá sa hádam nedá popísať inak ako čudesná, kozmická a veľmi zvláštnym spôsobom príjemná a upokojujúca. Viac ako "popom" či "modernou hudbou" sa titulná skladba podobá k dielam klasickej hudby, dĺžkou aj kompozíciou, no pritom ani zlomok sekundy poslucháča nenudí a vždy sa tešíte, čo v nej bude ďalej nasledovať. Časť jej kúzla bezosporu spočíva v použítí starých, analógových syntetizátorov a efektov, ktoré budú pre každého moderným zvukom znudeného poslucháča príjemným osviežením. Skladba je navyše zvlášne humorná, optimistická a rozjarená. Ťažko sa to opisuje, treba počuť na vlastné uši.
Druhá a tretia skladba boli, ak si správnne spomínam, inšpirované príchodom nejakej kométy a tajomnú, fascinujúco zvláštnu atmosféru tohto javu sa skupine podarilo dokonale zhudobniť. Ak sa v dohľadnej budúcnosti opäť objaví voľným okom viditeľná kométa, nenechajte si újsť príležitosť a do mp3/autorádia si určite zoberte toto CD. Zažijete neopísateľný zážitok (overené vlastnou skúsenosťou :-)).

Na albume obdivujem, ako presne korešpondujú názvy skladieb s ich obsahom a s dojmom, ktoré v poslucháčovi navodia. Albumová štvorka, Mitternacht,tichá, uvoľnená skladba mi pripomína pocit, keď sa zobudíte uprostred tmavej a tichej noci a vy v príjemnom polospánku nechávate len tak ledabolo plynúť tok myšlienok. Päťka, "jarná" Morgenspaziergang, s prekrásnou flautou, zas v človeku dokonale prebudí chuť vybehnúť von a vychutnávať vôňu a krásu jarnej prírody.

Verdikt:

Možno pokladáte moje predošlé tvrdenia za zveličené, ale dajte na moje slová a zožeňte si tento album. Asi ho nebudete počúvať v aute, pri varení a podobných činnostiach, ale pri sústredenom posluchu vás určite nadchne.

9/10

Obľúbené skladby: Autobahn, Kometenmelodie 2


Babyshambles - Delivery

Album: Shotter's Nation (2007, vyšla aj ako singel)

Aj keď má frontman skupiny Babyshambles a vášnivý narkoman Pete Doherty von i už svoj prvý sólový album so skvelým pilotným singlom Last Of The English Roses, tak dnes si predstavíme najväčší hit zo zatiaľ posledného albumu materskej skupiny.

Ak by existovala akadémia pop-rocku a predmet "Komponovanie vkusného hitu", tak táto skladba by bola ideálnym ukážkovým materiálom. Neprináša takmer nič novátorské, ale veď aj načo? Babyshambles (či mozog skupiny Doherty) vytvorili rýchlu, dobre znejúcu a v najlepšom slova zmysle hitovú pesničku s vysoko nákazlivým refrénom. Pete Doherty spieva svoj text maximálne naliehavo a so zanietením a veríte mu všetko do bodky, vrátane refrénu, hlavne kvôli tomu, že v tom čase prežíval najhoršiu drogovú krízu:

"Here comes a delivery straight from the heart of my misery
Here comes a delivery straight from the heart to you"

Zvonivé gitary dodávajú skladbe šťavu a správna gradácia (s krátkym "barovým" viachlasovom tesne pred koncom) spolu s ideálnou dĺžkou a úplnou absenciou prázdnych pasáží v konečnom výsledku vytvárajú jednoznačný hit, ktorý ani sekundu nenudí. Škoda len, že v slovenskom rádiovom éteri otrávenom mizerným desmodovsko-elánovským výberom hudby túto, ani podobné skladby počuť prakticky nemáme možnosť počuť. Hádam s výnimkou Rádia_FM. Smutné.

zdroj obrázku (picture source): www.neumagazine.co.uk

piatok 20. marca 2009

Black Sabbath - Iron Man

Album: Paranoid (1970, ako singel vyšla skladba o rok neskôr)

Je práve studený, veterný a pochmúrny večer (navyše pred prezidentskými voľbami) a k atmosfére večera sa dokonale hodí niečo tvrdšie a "pohanskejšie".  Nie, nebudem predstavovať žiadnu zo zástupu komických, pseudo-satanistických škandinávskych skupín, ktoré svojim prejavom väčšinou len maskujú totálnu absenciu talentu a schopností. Vrátim sa k začiatkom žánru, k najväčšej legende zo všetkých - k Black Sabbathu.

Pesnička Iron Man je perfektnou ukážkou toho, v čom bol Black Sabbath majstri. Je postavená na veľmi jednoduchom, no zároveň brutálnom gitarovom rífe, fascinujúcich bicích a svojskom speve Ozzyho Osbourna (pre mladších čítateľov - vtedy ešte nebol hlúpou TV celebritou, ale spevákom). Žiadne prekombinované aranžmány, žiadna vata a omáčka okolo, len poriadne tvrdý a našľapaný rokenrol. Žiadne farebné elasťáky, hviezdicovité gitary, polmetrové trvalé na hlavách a podobné blbosti. Len skutočný metal v prapôvodnej podobe. Bicie, basa, gitara, spev a jednoduchý, nekompromisne spracovaný motív. Nič viac netreba.

Ak sa metalu vyhýbate ako čert krížu a čudujete sa,  prečo po Blondie píšem o Black Sabbathe, kašlite na predsudky a vypočujte si Iron Mana. S veľkou pravdepodobnosťou budete príjemne prekvapený.

Zdroj obrázku: blacksabbathfans.com