streda, 29. júla 2009

Michael Hutchence feat. Bono - Slide Away

Album: Michael Hutchence (1999)

Aj smrť a tragédia patria k životu a to i v optimistickom a slnečnom lete. Za dnešnú pesničku dňa som si vybral duet medzi spevákom slávnych austrálskych INXS a Bonom Voxom z ešte slávnejších U2.

Skladba z dlho pripravovaného sólového albumu patrí k najmrazivejším a najtemnejším songom v rámci popu, aké som kedy počul. Tesne pred dokončením albumu sa za dodnes nevyjasnených okolností Hutchence obesil (resp. bol nájdený obesený) vo svojej hotelovej izbe a tento dlhšie plánovaný duet bol tak Bonom naspievaný až po Michaelovej smrti. Bono tejto tragickej udalosti prispôsobil svoje text a už aj tak po hudobnej i textovej stránke dosť temná a pesimistická skladba dostala Bonovým príspevkom ešte väčšiu hĺbku. Nebojím sa Bonov príspevok označiť za jeden z jeho textárskych vrcholov a jeho až nezvykle pietny spev perfektne sedí k päťhviezdičkovému hudobnému podkladu. Na prstoch jednej ruky sa dajú spočítať skladby, pri ktorých počúvaní mi po tele prebehnú tak silné zimoriavky, ako pri tejto.

Škoda Michael, že si to predčasne zabalil. Skladba dokazuje, že si bol na vrchole svojich speváckych možností a že tvoj hlas mal väčšiu silu aj nástojčivosť, ako kedy predtým. Ale ak už si musel odísť, lepšiu labutiu pieseň si si nemohol vybrať.

zdroj obrázku (picture source): galaxie.name

streda, 22. júla 2009

Talking Heads - Stop Making Sense

Talking Heads - Stop Making Sense (1983)
formát: DVD (1999, Palm Pictures)
dĺžka: 88 minút
Ak hľadáte niečo, čo vás stopercentne dostane zo zabehaných koľají štandartných, "nudných" štadiónových koncertov, vaše hľadanie sa práve skončilo. Záznam vystúpenia kultových Talking Heads s názvom Stop Making Sense je všetkým iným, len nie nudou, či rutinou.
DVDčko s koncertom sa ku mne dostalo v podstate náhodou. Tvorbu Talking Heads poznám len veľmi zbežne a i keď tých pár pesničiek, ktoré si k ním viem priradať, mám vcelku rád, od koncertu som príliš veľa neočakával. Omyl, vážení.Stop Making Sense pripomína skôr záznam absurdného divadelného predstavenia, rozcvičky žiakov materskej škôlky, popoludnia na dvore psychiatrickej liečebne a čo ja viem ešte čoho. Skupina počas koncertu (mimochodom, zvukovo dosť "namakaného") veselo tancuje, pobehuje okolo pódia, predvádza podivuhodné pohybové kreácie a vykonáva iné, na obyčajných koncertoch nie často vídané veci. Dojem ešte umocňuje fakt, že kamery a strih sa sústreďujú prakticky len na (divadelne pôsobiace) pódium a takmer úplne ignorujú publikum koncertu. Koncert tak pôsobí ako roztomilá, mierne šialená súkromná párty Davida Byrna (speváka a frontmana) a spoločníkov. Divadelný efekt je podporený príjemne strohým, komorným riešením pódia a veľmi efektným nasvietením. Veľmi vtipný je aj nápad s gradáciou celej "show" - na začiatku príde na akože rozostavané pódium iba sám Byrne s akustickou gitarou a až postupne sa pridávajú kulisy a s nimi aj ďalší členovia jeho skupiny.
A teraz konečne k hudobnej stránke. Ako neznalec tvorby Talking Heads neviem posúdiť, do akej miery je výber skladieb reprezentatívny a či je akousi "best off-kou" skupiny, ale osobne som pri pri pozeraní koncertu nenudil ani chvíľu. Ani v najmenšom mi nevadilo, že som doteraz poznal len pár ich pesniček (Psycho Killer, Heaven). Koncert zo mňa spravil okamžitého fanúšika Talking Heads a určite sa v najbližšom čase na ich tvorbu pozriem bližšie, aby som dohnal zmeškané.
Verdikt? Skvelý hudba, slušný zvuk, nezabudnuteľná show. Jednoznačne odporúčam do pozornosti všetkým fanúšikom kvalitnej hudby. Z vlastnej skúsenosti môžem garantovať príjemnú cca. hodinu a pol zábavy, a to aj keď Talking Heads poznáte len z rýchlika.




zdroj obrázku (picture source): amazon.com

štvrtok, 16. júla 2009

Pohoda CD, Eric Clapton & Friends Live

V posledných 2 - 3 rokoch sa CD a DVD prílohy stali úplne bežnou súčasťou sortimentu novinových stánkov. Neviem, ako vy, ale ja osobne som za ne vydavateľstvám (a obrovskej konkurencii) veľmi vďačný. Prečo? Stačí sa vrátiť len o pár rokov späť a spomenúť si na vtedajšie ceny hudobných aj filmových titulov. Aj keď jadro prílohovej ponuky stále tvoria hlavne béčkové ležiaky, pravidelne sa za smiešny peniaz daj kúpiť aj tituly, ktoré fakt stoja za to a za ktoré by ste pred pár rokmi zaplatili kľudne aj 700 Sk a viac.

Pre stále narastajúci počet zaujímavých hudobných DVDčiek som sa rozhodol zriadiť novú rubriku. V nej vás budem pravidelne informovať o (podľa môjho názoru) zaujímavých, hlavne hudobných CD a DVD, ktoré si budete môcť kúpiť v novinových stánkoch. A začneme hneď z ostra.

Dnes (16. júl 2009) do stánkov prichádza titul "Eric Clapton & Friends live 1986". Vydáva ho Ringier Slovakia a stojí zanedbateľné 1,99€. Nie je to po hudobnej ani vizuálnej stránke vrcholný Claptonov koncert, ale jeho kúpu určite neoľutujete.  Nemal som ho možnosť ešte vidieť celý, ale osobne by som si ho kúpil u len kvôli skladbám ako Layla, Sunshine of Your Love či Holy Mother. Mimochodom, v rovnakej edícii vyšlo už viacero zaujímavých titulov (jediná záslužná činnosť Ringieru, ktorý bombarduje trh bulvárom najhoršieho typu) a možno sa vám podarí ešte kúpiť minulotýždňový koncert Roya Orbisona z roku 1982 za rovnako nízku cenu. Odporúčam všetkými desiatimi.

Druhý zaujímavý titul, ktorý sa do stánkov dostáva dnes (len dnes - kupujte, kým môžete!), je výberovka slovenských interpretov, ktorý vystúpia, alebo vystúpili na práve sa začínajúcom festivale Pohoda. Nebudem to vypisovať obsah celého CD, ktoré je celé veľmi citlivo a dobre zložené z rôznych hudobných žánrov a zo skladieb rôzneho veku. Ja som bol nadšený hlavne zo skladieb od Kosy z Nosa a "Rôznich" (cover verzia "revolučného" hitu od Ivana Hoffmana), ktoré sa prakticky nikde nedali zohnať a ktoré patria k tomu najlepšiemu, čo slovenská nezávislá hudobná scéna vyprodukovala. Čerešnička na záver - CD je grátis prílohou k dnešnému vydaniu denníka SME. Okamžite upaľujte k najbližšiemu stánku, kým je ešte čas.

zdroj obrázku (picture source): http://www.digitallyobsessed.com/cover_art2/claptonandfriends1986.jpg

utorok, 7. júla 2009

10 výnimočných skladieb Syda Barretta

Syd Barrett (* 6. január 1946 - † 7. júl 2006)

Dnes sú to presne 3 roky od odchodu "šialeného diamantu" Syda Barretta. Pre tých, ktorý ho nepoznajú - Syd bol zakladajúcim členom Pink Floyd a v začiatkoch skupiny takmer výlučným autorom skladieb skupiny, ktoré boli typické svojou psychedelickou náladou a textami. Bohužiaľ, ako každý génius, tak aj Syd mal isté problematické vlastnosti - bol vášnivým požívateľom LSD a marihuany a to v kombinácii s jeho vrodenými predispozíciami k schizofrénii spôsobilo, že sa v roku 1968 takmer úplne povahovo zmenil a nebol schopný dodržiavať svoje povinnosti, takže bol zo skupiny "odídený" a nahradený Davidom Gilmourom. Po odchode sa jeho problémy čoraz viac stupňovali, no ešte nahral s veľkými problémami 2 geniálne albumy -The Madcap Laughs a Barrett. Bohužiaľ, v polovici 70tych rokov sa Syd stiahol do úplnej dobrovoľnej izolácie a už nikdy nenahral ani notu. Pred zrakom verejnosti zostal totálne skrytý až do svojej smrti v roku 2006. Z bývalého génia sa stal čudák, ktorý sa ukrýval vo svojom domčeku v Cambridgi a ktorý o hudbe a vlastne o svojej minulosti celkovo nechcel ani len počuť.

Aj keď bol Syd aktívny doslova len pár rokov a nenahral toho príliš veľa, no nie veľkú kvantitu viac než vyvažuje kvalita jeho diela. Ako malú spomienku na tohto génia som si dovolil vybrať 10 výnimočných skladieb, či už z obdobia jeho pôsobenia v Pink Floyd, alebo z neskoršej, sólovej tvorby. Bez poradia.

Jugband Blues

Sydova labutia pieseň zo samého konca jeho pôsobenia v Pink Floyd. "Skladačkovitá", schizofrenická pesnička, zložená z viacerých akoby nesúvisiacich dielov je smutným dokumentom postupného psychického rozkladu Sydovej osobnosti, no i geniality a nápaditosti, z akou Syd písal pesničky.

If It's In You

Typická Barrettova detsky hravá pieseň, ktorá svojou jednoduchou, ale nápaditou krehkou melódiou a zanieteným spevom dostane asi každého . Minimalistický,  len na akustickej gitare zahraný song bol nahrávaný už v období ťažkej psychickej krízy, no i tak jej prostredníctvom žiaria posledné záblesky Sydovej geniality, ktorá bohužiaľ už o krátky čas zhasla.

Feel

Hudobná dvojička "If It's In You". Vždy ma pri ich počúvaní napadajú zmiešané pocity. Skladby sú to bezosporu vynikajúce, ale vždy ma prepadne mierny smútok. Na prvé počutie je jasné, že Syd pri ich skladaní prežíval veľké psychické zmeny a že na ich dokončenie už nemal veľa síl. Čo by ešte Syd po hudobnej stránke dokázal, ak by ho nedostihli jeho vlastný démoni? Extrémne zimomriavková a dojímajúca skladba.

Dominoes

Neskromne si myslím, že som napriek mladému veku počul už úctyhodné množstvo kadejakej hudby všetkých možných i nemožných žánrov. Určite nič z toho ale v tragickosti netromfne nesmierne smutnú pieseň Dominoes. Ťažko by sa dalo spočítať, koľkokrát som ju už očul, ale vždy mi spoľahlivo vyvolá zimomriavky na chrbte. Do hudby dokonale pretavený smútok, ktorá sa vám dostane pod kožu ľahšie, ako chladná novembrová hmla pod vaše šaty.

Baby Lemonade

Opakom smutnej Dominoes je znovu detsky hravá, až skoro surreálna Baby Lemonade s pre mňa dosť nezrozumiteľným, no o to milším a psychedelickejším textom. Hutný základ skladbe dodáva exkluzívna štúdiová kapela zložená z členov Soft Machine. Ideálny štart platne Barrett.

Gigolo Aunt

Ďalšia z (neveľkého počtu) bezstarostných, optimistických Barrettových pesničiek. Milujem Barrettove komernejšie, len na akustickej gitare hrané skladby, ale tejto pesničke doprovodná kapela a dodatočná produkčná úprava dodáva ďalší rozmer. Milujem jej zvonivé gitary, spomalene nahrané a následne dvojnásobnou rýchlosťou púšťané gitarové sóla (v tej dobe populárny efekt) a jemné, "nežné" hammond klávesy. Asi najveselšie znejúca Sydova skladba vôbec.

See Emily Play

Ajajaj, osobne túto pesničku považujem za vrchol tvorby raných Pink Floyd. Neuveriteľne svieža a nápaditá pesnička, ktorá spolu s "kolegami" z tejto etapy skupiny býva často totálne prehliadaná fanúšikmi, pre ktorých Pink Floyd predstavujú iba albumy DSOTM či WYWH. Filigrántske klavírne intro a nezameniteľná Wrightova hra na hammondoch nás uvádza do skladby s takmer rozprávkou atmosférou, ktorá by mohla slúžiť ako ukážkový príklad Barretovej tvorby z čias Pink Floydu. K pomerne temnej a záhadnej hudbe by väčšinu textárov asi nenapadlo napísať text ako z knihy pre deti predškolského veku. Barretta áno a jeho poetické texty sa stali jeho hlavným trademarkom až do konca jeho kariéry.

Bob Dylan Blues

Veľmi rád by som vedel, či sa táto 3 desaťročia stratená skladba dostala niekdy k samotnému Dylanovi a ak áno, aká bola jeho reakcia. Skladba bola jedným z prvých songov, ktoré mladý Barrett samostatne napísal a je poctou, no zároveň jemným výsmechom vtedy sa rodiacej hviezdy Boba Dylana. Znie to možno paradoxne, ale treba si ju vypočuť na vlastné uši. Text je na barrettove pomery ešte pomerne prístupný a zrozumiteľný aj pre bežného smrteľníka. Melodicky je pesnička jednoduchá, ale Barrett ako majster minimalizmu dokázal z pár opakujúcich sa akordov spraviť skladbu s vysokým stupňom chytľavosti, ktorú si často v mp3 prehrávači pustím aj 5, 6 krát za sebou. Byť Dylanom, cítil by som sa touto skladbou extrémne poctený, lepšiu poctu (napriek pár štipľavým narážkam) majstrovi žánru asi už nikdy nikto nenahrá.

Vegetable Man

Jedna z posledných Barretových skladieb, napísaných počas pôsobenia v PF. Pesnička plynulo nadväzuje na zvuk album Piper at the Gates of Down a pôvodne mala výjsť ako singel. Nakoniec sa tak nestalo a absolútne nechápem, prečo sa tento skvost dodnes nedočkal oficiálneho vydania.  Tragický je fakt, že behom pár nasledujúcich rokov sa na "vegetable mana" (v prenesenom význame muža vo vegetatívnom stave) zmenil aj samotný autor skladby.

It's No Good Trying

Ako som pred časom v recenzii Barrettovho albumu spomínal, túto skladbu mám veľmi rád predovšetkým vďaka neuveriteľnému drajvu a nasadeniu sprievodnej skupiny (členovia Soft Machine) a špeciálne výkonu ich bubeníka, fenomenálneho Roberta Wyatta. Výsledkom spojenia nadupanej živej kapely a Barrettovho skladateľského a textárskeho génia nemohlo byť nič iné, než totálna pecka.

zdroj obrázku (picture source): http://laughingsquid.com/syd-barrett-wish-you-were-here/

štvrtok, 2. júla 2009

Sonic Youth - Teen Age Riot

Album: Daydream Nation (1988)

Na prstoch jednej ruky by som dokázal spočítať skupiny, ktoré vydali viac ako 10 albumov a pritom ani jedna jediná skladba na nich sa nachádzajúca nie je nudná a zbytočná. Zástupcom takéhoto veľmi zriedkavého hudobného druhu sú aj newyorský Sonic Youth.  Z viac ako 15tich LPčiek tejto postpunkovej legendy sa jediná skladba vyberá ťažko, ale keď už tak už pre účely tejto "rubriky" musím učiniť, mojou prvou voľbou je titulný song skvelého albumu Daydream Nation, Teen Age Riot.

Skladba, ktorá patrí k míľnikom indie rocku a punku a ktorá pomáhala definovať tieto žánre. Sociálnou tématikou textu a nasratosťou sa pesnička hlási k punku 70tych a 80tych rokov, ale už len 1,5 minútové intro a 7 minútová dĺžka skladby jasne hovoria, že nejaké rozdiely oproti klasickému, "drevnému" punku tu už predsa len budú. Pri svojej vysoko nadpriemernej dĺžke pesnička nenudí ani nanosekundu a pôsobí neustále gradujúcim dojmom. Každú sekundu si vychutnávate a zároveň sa tešíte na ďalšiu. Na Sonic Youth sa mi vždy páčil nabrúsený a pritom megacool zvuk (trápny, no jediný výstižný popis) a nesilený spev, ktorý môže poslucháčom odchovaným komerčným preafektovaným punkpopom ala Offspring znieť, ako keby mal spevák celú pesničku "na háku"a spieval ju len z polovice.  Opak je pravdou - podobne precítene a úprimne spievaný song sa aj vo vlnách kvalitnej indie hudby hľadá len s ťažkosťami.

Mimochodom, dúfam, že sa raz dočkáme vystúpenia Sonicov aj u nás na Slovensku. Prosím ctených organizátorov, aby sa k tomuto kroku konečne dokopali a nedovážali sem len vyhasnatý odpad, o ktorý na západe už nikto nemá záujem. Členovia SY sú napriek veku 50+ v špičkovej koncertnej forme a bolo by super mať možnosť ich vidieť naživo.

Zdroj obrázku: http://www.devilgraphics.com/sonic-youth/SonicYouthPhoto2006.jpg