štvrtok 30. apríla 2009

The Shangri-Las - Out In The Streets

Album: Golden Hits of the Shangri-Las (1966), ako singel vyšla o rok skôr

Asi to poznáte všetci. Raz za čas sa k vám totálnou náhodou dostane skladba, ku ktorej by ste sa asi inak nikdy nedostali, od pre vás úplne neznámej skupiny a zo žánru, ktorý príliš nevyhľadávate a od ktorej teda logicky nečakáte absolútne nič. V čom je finta? Raz za uhorský rok sa totiž z neznámej pesničky vykľuje ohromujúco dobrá a silná skladba, pri ktorej počúvaní rozmýšľate, ako ste doteraz bez nej mohli žiť.

V mojom prípade bola jedným z takýchto bleskov z čistého neba aj pesnička od dievčenskej skupinyThe Shangri-Las. Jedna z tých pekelne smutných, no zároveň povznášajúcich skladieb, ktorá posluchača dokáže skutočne emocionálne zasiahnúť. Shangri-Las boli pomerne netypickou dievčenskou skupinou polovice 60-tych rokov. Vystupovali ako trio, ako sa na správnu dievčenskú kapelu tých čias patrilo (i keď oficiálne mali aj štvrtú členku), ale od kolegýň (hlavne z legendárneho Motown Records) sa líšili svojou farbou a hlavne obsahom svojich piesni. Nespievali sladké, zamilované pesničky o láske (ktoré nemusia byť automaticky hlúpe a zlé), ale na vec išli z temnejšej stránky. Out In The Streets je pesnička o chlapcovi, ktorý opustil svoj gang a ulicu a sociálna tématika (preboha, nezľaknite sa) ako drogy, násilie, osamelosť boli témami aj ďalších skladieb od tohto netypického tria. V určitom zmysle tak vyšliapali cestu pre žánre ako punk, či hip-hop, ktoré kladú na sociálny aspekt textov veľký dôraz. 

Out in The Streets ma dostala svojou prazvláštnou nostalgickou atmosférou, ktorá vás dostane aj keď takýto žáner hudby neobľubujete a z textu nerozumiete ani riadok a zvláštnou hudobnou úspornosťou (žiadne zbytočné samoúčelné orchestrálne pasáže, či kopírovanie "zvukovej steny" Motownu) , no zároveň vrelosťou.  Ak sa vám skladba zapáčila, vrelo odporúčam aj ďalšiu tvorbu dievčat. Je škoda, že napriek skvelému repertoáru zostala skupina pomerne neznámou. Jej kvality by si zaslúžili primerané docenenie.

zdroj obrázku (picture source): forfashion.files.wordpress.com

streda 22. apríla 2009

Beirut - Postcards From Italy

Album: Gulag Orkestar (2006)

Pred približne rokom a pol sa mi do uší dostala poprvýkrát dostala nahrávka od pre mňa vtedy úplne neznámeho (takmer) one-man bandu Beirut. A hneď, po pár desiatkách sekúnd, som bol touto skladbou absolútne ohromený a očarený. Po úvodnej krehkej vybrnkávačke na bendže (??) sa pred vami rozvinie nádherná, aj keď trochu smutná pesnička, spievaná zaujímavým, skoro až hrdelným hlasom frontmana skupiny s výraznými, clivými dychovými pasážami. Ťažko ju nejako štýlovo zaradiť, vyhýba sa gýčovosti a prvoplánovosti lacnej pseudo-etno vlny,  aká je už dlhšiu dobu populárna aj v tunajších končinách s neuveriteľnou ľahkosťou a prirodzenosťou  mieša viacero ingrediencií z rôznych končín (hlavne) východnej Európy do mimoriadne chutnej polievky. Ako to len ten americký "zasran" Zachariáš robí? Kvalitná etno hudba v daných končinách takmer neexistuje a nejaký dvojročný Američan je schopný všetkým vytrieť kocúra ľavou zadnou...

Ak sa vám pesnička zapáčila, tak určite siahnite po prvom albume Beirutu, Gulag Orkestar, ktorý takýchto skvostov obsahuje viac (okrem iného aj skladbu s názvom Bratislava).

utorok 14. apríla 2009

Karel Kryl - Bratříčku, zavírej vrátka, Martina

Album: Bratříčku, zavírej vrátka (1969), Dopisy (1988) 

Až blog Petra Lehotského, ktorý som náhodou objavil na sme.sk, mi pripomenul jedno dôležité výročie - nedožité 65. narodeniny najvýznamnejšieho československého pesničkára Karla Kryla. Škoda, že v domáciích médiách sa mu prakticky nevenovala absolútne žiadna pozornosť - krásne to svedčí o kultúrnej (ne)uvedomelosti národa. Alebo možno o tom, že sa opäť vracajú staré časy... Myslím, že osobnosť Krylovho formátu si zaslúži, aby som dnes výnimočne predstavil až dve skladby.

Najznámejšia Krylova pesnička vznikla pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a dokonale stelesňuje pohnutú atmosféru a beznádej tých tragických dní a osobne ju pokladám za najsmutnejšiu a najemotívnejšiu pesničku v histórii československej hudby. Je neuveriteľné, akú dávku emócií a smútku dokázal Kryl vtesnať do dvoch minút len s použitím pár tónov na španielke a pár riadkov textu.

Martina je v mnohých smerom opakom Bratříčka. Má takmer desať minút a je na prvé počutie pokojnejšia a menej emotívna. Ale ak sa do nej poriadne započúvate, zistíte, že jej výpoveď je veľmi podobná známejšiemu Bratříčkovi. Text, aj napriek svojej veľkej dĺžke, neobsahuje ani riadok vaty a je smutnou obžalobou vtedajšieho režimu a časti obyvateľstva ČSSR s dosť pružnou chrbticou a svedomím. Aj po viac ako 20-tich rokoch vo vás po vypočutí zanechá s otvorenou hubou (prepáčte) a zároveň s pocitom nasratosti a odhodlania nedopustiť, aby sa temná minulosť znovu zopakovala.

Škoda, že sa Karol svojej 65ky nedožil. Človek, ktorý by vedel až do špiku kosti popísať mizériu súčasnej situácie, tu dnes veľmi chýba.

zdroj obrázku (picture source): ireport.cz

nedeľa 12. apríla 2009

10 najmenej docenených skladieb od The Beatles

Neverím, že ani ten najväčší hudobný "buran" a ignorant nepozná minimálne desiatku skladieb od legendárnych Beatles. Asi neexistuje žiadny ďalší interpret, ktorý by mal na konte také obrovské množstvo hitov, z ktorých mnohé už zľudoveli a niektoré už aj takmer omrzeli (taktiež nemáte radi Yesterday, alebo som zvláštny prípad hodný opovrhnutia?) .

Ako veľký fanúšik Beatles som skôr či neskôr musel dospieť k napísaniu rebríčka v určitom zmysle naj- skladieb Beatles. Ale namiesto tradičných top10 najobľúbenejších či najznámejších skladieb som sa to dnes rozhodol poňať trochu inak. Predstavíme si 10 skladieb, ktoré radím medzi svoje obľúbené a ktoré podľa mňa ani zďaleka nedosiahli takú pozornosť, akú by si zaslúžili. Dá sa diskutovať o tom, čo je "zaslúžená pozornosť", každopádne cieľom tohto rebríčka je predstaviť beatlesovky, ktoré sú menej známe a pritom minimálne rovnako kvalitné ako ich hitovejší súrodenci.

Dig A Pony: nikdy som celkom nechápal, prečo na album Let It Be pozerajú mnohí fanúšikovia Beatles s dešpektom a niektorými býva dokonca označovaný za celkovo najhorší album skupiny. Aj keď Spector pri finálnej mixáži pokazil skoro všetko, čo sa dalo, minimálne polovica albumu sa dá napriek tomu zaradiť medzi to najlepšie, čo Beatles kedy spravili. Dig A Pony je na prvý posluch možno trochu nenápadná a obyčajná, blues-rockom šmrcnutá pesnička, ale čím dlhšie ju počúvate, tým hlbšie vám vlezie pod kožu. A neviem to definitovať inými slovami, ale hlavne v porovnaní so staršími skladbami Beatles mi pripadá akosi nezvykle dospelá a vážna (niežeby ostatné skladby boli detinské a naivné, viete čo tým myslím). Vlastne to isté sa dá povedať o celom albume Let It Be.

And Your Bird Can Sing: optimistická a veselá skladba je to s osviežujúcim gitarovým reefom a refrénom, pri ktorom Beach Boys určite bledli závisťou. Neviem, ako vám, ale mne skladba pripadá veľmi "jarne". Za pozornosť stojí aj jej alternatívna verzia, uverejnená o pár desaťročí neskôr na kompilácii Anthology (viď youtube ukážka). Obe verzie sú fantastické a stopercentne vám zlepšia náladu.

Cry Baby Cry: temnejšia a psychedelickejšia strana slávneho Bieleho albumu. Predstaviteľ skladieb, aké v tomto období Beatles často tvorili a ktoré mali ďaleko od prvých, jednoduchých a spevavých Beatlesoviek - zložená z akoby viacerých skoro nezávislých pesničiek a často nečakaných (i neočakávaných) prechodov a nápadov. Výraznom prvkom v skladbe je výrazné harmónium, na ktorom hral dvorný producent Beatles, George Martin a ktoré svojím kvílivo-naliehavým zvukom dodáva nahrávke tú správnú šťavu a atmosféru.

Long Long Long: pôvodný zámer zaradiť túto tichú a jemnú skladbu na albume hneď za polometalovú Helter Skelter  vyzeral na papieri asi dobre a určite efektne. Ale v reáli tento nápad zafungoval opačne a LLL je jednou z najmenej známych skladieb Beatles vôbec. Po hlasitej, nadupanej a rýchlej Helter Skelter málokto počúval/vnímal/ocenil vo všetkých smeroch (okrem kvality) odlišnú Long Long Long. Pritom ide o jednu z najvydarenejších skladieb zloženú G. Harrison počas trvania The Beatles. Minimalistická, ale veľmi emotívna pesnička s fantastickým spevom Harrisona a s dokonale sadnúcimi inštrumentálnymi vložkami ostatných členov (Ringo bol vážne génius...).

Rocky Raccoon: ach jaj, teraz budem mnohými hardcore fanúšikmi Beatles označený za čudáka. Všeobecne sa Rocky Raccoon pokladá za v rámci tvorby Beatles vysoko priemernú a nie príliš originálnu skladbu. Ja si myslím pravý opak. Hravá pocta a zároveň jemná paródia na klasické country skladby z prostredia divokého západu spravená s extrémnym nadhľadom a vtipom, ktorá ukazuje, ako skladateľsky aj interpretačne všestranní boli členovia skupiny.

Flying: album k filmu Magical Mystery Tour pomerne výrazne doplatil na strhujúce kritiky, ktoré v tom čase dostal tento, dnes sviežo a zaujímavo pôsobiaci, film. Flying je takmer čistou inštrumentálkou, teda zástupcom druhu veľmi zriedkavého v repertoári skupiny. Vo filme je dokonalým doplnením asi najkrajšej scény filmu, ale funguje aj samostatne. V druhej polovici skladby sa k nostalgickej, uspávankovej melódii pridá aj zbor na čele s Ringom a pri každom vypočutí mám sto chutí sa k spevu pridať.

You've Got to Hide Your Love Away: po období hitových a jednoduchých pesničiek o láske sa tvorba Beatles začala obracať trochu vážnejším smerom. Jednou z prvých lastovičiek bola táto skladba, nachádzajúca sa na albume Help. Krátka dvojminútovka, v takmer-dylanovskom duchu, je pre mňa jednou z textovo aj hudobne  jednou z najfascinujúcejších skladieb skupiny.  

Hey Bulldog: to, že pesnička vznikla neplánovane a za pár minút, sa na jej kvalite podpísalo len a len pozitívne. V čase nahrávania už vzťahy v skupine neboli práve ružové a táto skladba je jedným z mála návratov k detskej radosti členov zo spoločného tvorenia a hrania hudby, aká vládla počas začiatkov skupiny. Ostrý a úderný klavír a "spolupracujúca" basa a bicie spolu s typicky harrisonovskou gitarou + melódia potvrdzujúca, že v jednoduchosti je krása. Pesnička bola nahrávaná ako bočný, nečakaný produkt pri nahrávaní Lady Madonna a kacírsky si dovolím tvrdiť, že je dokonca o niečo lepšia.

I'm Only Sleeping: pri nahrávaní tejto skladby bol po prvý krát použitý nový trik, reverzné (opačné) a spomalené púšťanie pásky s nahrávkou, v tomto prípade týkajúce sa gitarového partu. Neskôr tento trik použili stovky skupín, často aj na zamaskovanie hráčskych nedostatkov či ako z núdze cnosť pri nedostatku kvalitného materiálu, ale v tejto skladbe to skutočne splnilo svoj účel. Lennonovmu textu to dodalo správnu, zasnenú atmosféru, ktorá vám naozaj pripomenie stav polospánku skoro ráno v lete, kedy sa vám nechce vstávať ani za všetko na svete.

Good Night: na záver si dáme tiež skladbu súvisiacu so spánkom. Bodkou za Bielym albumom je nádherná uspávanka, spievaná nikým iným než Ringom. Podľa mňa si skupina nemohla vybrať lepšie zakončenie albumu, ako túto zvláštnu, uspávajúcu pieseň s prekrásnymi orchestrálnymi pasážami od G. Martina.

zdroj obrázku (picture source): collider.com

piatok 10. apríla 2009

The Sex Pistols - God Save The Queen

Album: Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols (1977, ako singel skladba vyšla skôr v ten istý rok)

Ideálnym kandidátom na prebratie z kombinovanej jarno-sviatočnej letargie je obrovský hit kultových The Sex Pistols, jedna z najkontroverznejších skladieb nielen 70tych rokov.

Ťažko povedať, do akej miery bola táto vypaľovačka komerčným kalkulom, vsádzajúcim na kontroverzný text skladby, ale aj keby - kašľať na to. Sex Pistols dotiahli formulu prvotného punku do dokonalosti. Rýchle a nekompromisné tempo, patrične štipľavý, ale nie primitívny text značne inšpirovaný a parodujúci britskú hymnu a v jednoduchej ráznej hudbe stelesnená nasratosť členov skupiny. A záverečná spievaná pasáž (s mierne pesimistickým posolstvom :-)), pri ktorej sa nedá nespievať spolu so skupinou. Jedným slovom klasika, spolu s hudobnou dvojičkou - Anarchy in the UK.

Sex Pistols neboli po hudobníckej ani textovej strane najlepšou punkovou kapelou - ale tých pár skladieb, ktoré za svoju krátku existenciu stihli vydať, sa stali oprávnene symbolmi obdobia a skutočného punku a zo svojich stvoriteľov spravili nezabudnuteľné ikony.

zdroj obrázku (picture source): dailymail.co.uk

sobota 4. apríla 2009

Blondie - Slow Motion

Album: Eat to the Beat (1979)

Dnešná skladba dňa reflektuje (konečne) nádherné a optimistické počasie. Slow Motion si osobne zaraďujem do top rebríčka najobľúbenejších popových skladieb. Neviem, či na jej popis existuje v slovenčine pojem ekvivalentný anglickému výrazu "guilty pleasure", ale nič vhodnejšie ma naozaj nenapadá, možno okrem výrazu ultrapop (P.S.: Hex rozhodne nepočúvam). A nemyslím to ani náhodou dehonestujúco. Úplne bezstarostná, veselá, priamočiara skladba, ktorá sa musí páčiť hádam každému a na ktorej obdivujem asi všetko. Skupina a jej producent Mike Chapman sa zjavne inšpirovali zvukom a aranžmánmi starého Motownu a drzo si dovolím tvrdiť, že Slow Motion sa môže bez akýchkoľvek pochybností postaviť po bok s najväčšími motownskými hitmi 60-tych rokov. Čo vypichnúť? Skvelú stavbu skladby, ktorá nenudí ani sekundu, veľmi dobrý zvuk pesničky, vzdávajúci hold najväčším hitom Motownu a pritom znejúci skvelo a moderne nielen v 79om roku, ale i teraz a hlavne  neodolateľný spev Debbie Harry, ktorá bola schopná odspievať hádam čokoľvek na špičkovej úrovni (schválne - porovnajte si ju s 99% súčasných popových speváčok).

Zdroj obrázku (picture source):pro.corbis.com

štvrtok 2. apríla 2009

The Smiths - This Charming Man


Album: The Smiths (1984, len na US verzii)

Dnes sa po párdňovej vynútenej prestávke rubriky vrátime do roku 1983, kedy nudné vody generického syntetického pop-rocku britskej hudobnej scény rozvíril v poradí druhý, a prvý skutočne komerčne úspešný singel skupiny The Smith. Na albume vyšiel v nasledujúcom roku, ale len na americkej verzii albumu The Smiths.

Skladba je ukážkou tvorby The Smiths v najčistejšej podobe - charakteristický zvuk najmä vďaka hre jedného z najlepších a štýlovo najunikátnejších gitaristov popu nielen 80-tych rokov,  Johnnyho Marra, takmer až "írsky" zádumčivú a nostalgickú melódiu a nezameniteľný spev Morrisseyho. A samozrejme slávny gitarový reef, ktorý je vo svojej jednoduchosti až geniálny a ktorý hádam mohol vymyslieť a zrealizovať len geniálny Marr. This Charming Man sa tak jasne vymyká zo záplavy samoúčelných a gýčových new-age vlnou inšpirovaných skladieb toho obdobia.

Dnes predstavovaná skladba patrí jednoznačne do výkladnej skupiny "kováčov" zo skupiny The Smiths. Je škoda, že skupina sa odchodom Marra v 1987om prakticky rozpadla a Morrisseyho sólové albumy napriek svojej nesporne vysokej kvalite už nikdy nedosiahli úroveň klasík od The Smiths. Ale vysoko nasadené latka sa prekonáva ťažšie, ako tá, ktorá je nasadená len tesne nad zemou...

zdroj obrázku (picture source): barflyclub.com