sobota, 27. júna 2009

Joy Division - Transmission

Singel: Transmission (1979)

Často som sa zamýšľal, prečo tí najlepší a najzaujímavejší ľudia a v tomto prípade špeciálne hudobníci, odchádzajú z tohoto sveta skôr, ako šedý priemer. Spevák kultových Joy Division Ian Curtis ukončil vlastnou rukou svoj život ešte len v 23-och rokoch, ale to čo za sebou zanechal, nedokáže väčšina hudobníkov za celý život.

Dosť bolo klišé. Tvorba Joy Division pozostáva zo samých klenotov, o to ťažšie bolo pre mňa vypichnúť jednú jedinú skladbu. Nakoniec som sa rozhodol pre Transmission, ktorá je jednou z najdynamickejších a najenergickejších pesničiek skupiny. To ale neznamená, že by v nej absentovala pre skupinu typické temné ladenie a rozhodne sa nedá povedať, že by bola nejakou optimistickou rádiovou hitovkou. V skladbe sú pretavené všetky hudobné vplyvy, ktoré na JD pôsobili a ktorými sa inšpirovali, ja v nej cítim dosť výrazný vplyv staršej tvorby Davida Bowieho a samozrejme anglickej punkovej vlny prelomu 70tych a 80tych rokov. Pritom si zachováva všetky znaky typickej "joydivisionovky" - poriadne nabudená basová linka, nezameniteľný takmer-strojový rytmus bubeníka Stephena Morrisa, výrazné gitarové gitarové ríffy a hlavne spev Iana Curtisa, ktorý dokáže prepínať svoj hlas behom sekundy z nezaujatej a tlmenej do maximálne vzrušenej a energickej polohy.

Ak ste doteraz príliš hudbu Joy Division nepoznali a skladba sa vám zapáčila, jednoznačne do vašej pozornosti odporúčam nielen oba albumy skupiny, ale aj vynikajúcu filmovú biografiu o Ianovi Curtisovi. Film, na ktorý sa nezabúda a ktorý vo vás zanechá hlbokú stopu.

zdroj obrázku (picture source): http://joydivision.homestead.com/gallery.html

piatok, 26. júna 2009

The Jackson 5 - I Want You Back

Album: Diana Ross Presents The Jackson 5 (1969)

Je mi ľúto, že až dnešná nešťastná udalosť ma, podobne ako milióny ďalších ľudí na celom svete, donútila si po dlhšej dobe spomenúť na hudobnú tvorbu kráľa popu, práve zosnulého Michaela Jacksona.

Ak mám by úprimný, nikdy som nebol jeho veľkým fanúšikom a jeho hudba od začiatku 90-tych rokov vyššie ma už míňala úplne. Napriek tomu si myslím, že v jeho osobe odchádza jedna z najvyznamnejších ikon svetovej popmusic a ani dvadsať rokov bulvárnej špiny a senzácií nedokážu prekryť fakt, že predovšetkým na začiatku svojej kariéry bol Michael jedným z najoriginálnejších a najkvalitnejších popových spevákov, navyše so skvelým citom pre výber hudobných producentov.

Ako skladbu dnešného smutného dňa som vybral jeden z prvých hitov slávnej súrodeneckej skupiny The Jackson Five s názvom I Want You Back. Úmyselne som nevybral nič ponuré ani nostalgické - skvelá optimistická pesnička v typickom motown zvuku odspievaná sólovo vtedy ešte len 11-ročným Michaelom je tou najvhodnejšou cestou, ako si Michaela pripomenúť.

zdroj obrázku (picture source): http://www.virginmedia.com

sobota, 13. júna 2009

Manic Street Preachers - Roses in the Hospital

Album: Gold Against the Soul (1993)

Aj keď politické názory členov velšskej legendy Manic Street Preachers mi pripadajú mierne povedané naivné, po hudobnej stránke má táto kapela sklamala len málokedy. Predovšetkým v prvej polovici 90tych rokov produkovala svieži, energický a svojský rockenroll, akého bolo v tom čase v Európe pomerne málo.

Mojou "srdcovkou" je skladba Roses in the Hospital. Zvláštnym spôsobom zároveň smutná i veselá skladba z časov, keď MSP produkovali ešte priamočiarejšiu (v najlepšom slova zmysle) a zbytočne neprešpekulovanú hudbu. Manici sa v skladbe predvádzajú v najlepšej forme - hlavne skvelá a dravá melódia plus spev a kvílivá gitara Jamesa Deana Bradfielda dodávajú rannej tvorbe MSP ten správny esprit, vďaka ktorému sa dajú ich prvé albumy označiť za míľniky európskeho (indie?) rocku toho obdobia. A pri skladbe Roses in the Hospital rozhodne nemôžem opomenúť ani skvelý text a videoklip, ktorý si môžete pozrieť na konci článku. Šup do toho!

zdroj obrázku (picture source): www.rocksbackpages.com

pondelok, 1. júna 2009

Fever Ray - Seven

Album: Fever Ray (2008)

Musím sa priznať, že v poslednom čase trpím veľkou náklonnosťou ku škandinávskej elektronickej hudbe. Je takmer nepochopiteľné, ako môže pár krajín s počtom obyvateľou takmer zanedbateľným v rámci Európy produkovať také kvantá kvalitnej elektronickej hudby. 

Kým nórski Röyksopp tento rok prišli s optimistickou a rozjarenou novinkou Junior, polovica švédskehu súrodeneckého dua The Knife Karin Dreijer Andersson vydala na sklonku roku 2008 pod pseudonymom Fever Ray o dosť temnejší a hĺbavejší album s rovnomenným názvom. Ako fanúšik The Knife som očakával zvuk značne podobný, akým sa toto súrodenecké prezentovalo na štyroch albumoch materskej skupiny a moje očakávania sa naplno potvrdili. 

Trúfalo si dovolím tvrdiť, že skladba Fever Ray (súčasný singel z albumu) je asi tým najlepším, čo doteraz vyšlo z dielní The Knife, resp. od Karin Dreijer Andersson. Ťažko definovateľný "knifeovský" zvuk je v nej dovedený až do dokonalosti a neverím, že sa niekomu táto skladba nemôže aspoň trochu páčiť. Mňa strhla po prvom vypočutí a 5 minút éterického temného severského vetra ma baví aj po už asi dvestom opakovanom počúvaní v priebehu týždňa a pochybujem, že sa mi táto skladba v dohľadnej dobe "opočúva". Teším sa na videoklip (tie majú The Knife vždy špičkové) a s napätím očakávam, čoho sa od Karin Dreijer Andersson v budúcnosti ešte dočkáme - či už v The Knife alebo sólovo.

zdroj obrázku: www.thespacelab.tv