Bob Marley - Johnny Was

Album: Rastaman Vibration (1976)

Dnes si predstavíme menej známu pesničku od i na Slovensku veľmi populárnej ikony reggae Boba Marleyho. Väčšina poslucháčov ho má pravdepodobne v pamäti zafixovaného ako speváka optimistických, prípadne bojovných politických skladieb a pritom prehliada jeho druhú stranu tvorby.

Johnny Was je pomalá, no emóciami až po samý okraj nabitá skladba. Bob Marley v nej spieva o smutnom osude ženy, ktorej syna Jonnyho zastrelia pri pouličnej prestrelke. Bobov tradične precítený spev perfektne dopĺňa ženský doprovod, o textoch v jeho prípade nemá zmysel diskutovať - takmer všetky bez výnimky sú skvosty a v tomto prípade to platí špeciálne. Takmer cítite bolesť matky, ktorá sa pred krátkou chvíľou dozvedela o smrti syna a plače na ulici. Hudba (samozrejme ju na svedomí majú The Wailers, Marleyho sprievodná skupiny) ideálne sedí k textu, je melancholická, smutná, no povznášajúca zároveň.
Jednoznačne odporúčam vypočuť - nie každá smutná pieseň musí byť nevyhnutne gýčová či patetická.

Audio ukážka (last.fm)

zdroj obrázku (picture source): starpulse.com

Faith No More - Ashes To Ashes

Album: Album of the Year (1997)

So skupinou Faith No More sa viaže asi najväčšia hudobná konverzia môjho života. Dlhé roky som túto americkú kapelu takmer nenávidel a nemohol zniesť vďaka megaotrasnému singlu Easy, ktorý ako jediný z jej tvorby bolo možné občas počuť aj v slovenských rádiách a neskôr iritoval veľkú časť populácie v reklame istého mobilného operátora.

Keď som mal možnosť (náhodou) počuť jej posledný album "Album of the Year" a o nejaký čas aj jej staršie diela, môj postoj k skupine sa zmenil o 180° a konečne som zistil, že okrem nudných cover verzií vedia chlapci robiť aj poriadnu hudbu.
Faith No More dokázali takmer nepredstaviteľné - priniesť tvrdý metal (prípadne hard rock, ak chcete) v prijateľnej podobe do popovej hudby a to v milionkrát lepšej kvalite, ako o pár rokov neskôr nu-metalové šialenstvo Freda Dursta a jemu podobných.

Ako singel dňa som vybral moju najobľúbenejšiu skladbu od FNM, príjemne tvrdú a ráznu Ashes to Ashes, ktorá bola jedným z posledných singlov skupiny pred jej rozpadom. Dúfam, že aj vám vyženie z hlavy pachuť spomienok na Easy.

zdroj obrázku (picture source: www.fnm.com)

U2 - 10 najlepších skladieb

S trochou nadsázky sa dá povedať, že skupina U2 bola skupinou môjho detstva, spolu s Beatles a neskôr Kraftwerkom. Aj keď môj záujem o nich začal po vydaní albumu All That You Can't Leave Behind (2000) začal postupne opadať, stále sa rád vraciam k obľúbeným skladbám, ktorých mám teda v bohatej diskografii Írov pomerne požehnane. 

O to ťažšie bolo zostaviť rebríček top 10 najobľúbenejších pesničiek od U2. Ťažké bolo už len vybrať iba10 skladieb a ešte ťažšie ich bolo zoradiť podľa obľúbenosti. Výber odráža moju momentálnu náladu a ak by som ho zostavoval povedzme o týždeň neskôr, určite by sa dosť výrazne líšil. ;-) Dosť bolo omáčky, poďme konečne k veci:

10. Where The Streets Have No Name: úmyselne som sa chcel vyhnúť väčšine veľkých hitov U2, pretože ich poznáš asi úplne každý a pravdupovediac, už sa mi aj väčšinou opočúvali. Where The Streets Have No Name sa z megahitov U2 drží v mojom rebríčku najvyššie. Je to typ skladby, aký preslávil U2 a umožnil im stať sa celosvetou hviezdou. Monumentálny zvuk, nezameniteľné a nezabudnuteľné zvonivé gitarové zvukové steny od Edgea a pôsobivý refrén zaradili U2 už naveky do svetovej hudobnej extratriedy.

9. Discotheque: asi najkontroverznejšia skladba v rebríčku. Mnohými preklínaný album Pop bol v tvorbe skupiny zlomom, po tejto paródii komerčnosti a samých seba sa U2 vrátili ku komernejšiumu a gitarovejšiu zvuku a na tejto ceste zotrvali až doteraz. Discotheque je adrenalínová, egom nabitá skladba, úmyselne znejúca maximálne bombasticky, ktorú si síce často nepúšťam, ale raz za čas poteší.

8. Fire: v poradí piata skladba druhého albumu U2, October. Kapela tu ešte čiastočne znie ako autentická, punková garážová banda z Dublinu. V tejto "dráždivej" pesničke vyniká hlavne nápaditá Edgeova hra na gitare, ktorá skladbe dodáva poriadnu šťavu.

7. Mysterious Ways: skladba, ktorú som desať rokov prehliadal a počúval len výnimočne. Až prednedávnom mi svitlo, o akú geniálnu skladbu ide. Perfektná zmes rocku, popu a elektroniky pod majstrovskou taktovkou producentského dua Lanois a Eno. Ak ju mám popísať len dvoma slovami, napadajú ma "vzrušujúca" a "tajomná". Nachádza sa na jednom z najlepších albumov U2, kontroverznom Achtung Baby. Odporúčam aj jej "dvojičku" - The Fly a vlastne, celý album Achtung Baby.

6. Where Did All Go Wrong:  štvorskladbový maxisingel (alebo už EP?) Even Better Than The Real Thing z 92ho roku je paradoxným príkladom, keď je B strana (v tomto prípade strany) singlu oveľa lepšia, ako áčko. Kým Even Better Than The Real Thing je len slušným odvarom predchádzajúcich "elektrifikovaných" hitov od U2, béčkové songy na tomto singly sú fantastické, snáď len s výnimkou priemernej Salome. Where Did All Go Wrong je surová, takmer garážová nahrávka, veľmi výrazne inšpirovaná írskymi ľudovými nahrávkami. Pravdepodobne nebola nahrávaná s úmyslom, že by bola niekedy vydaná, ale chválabohu, nakoniec sa skupina rozhodla zaradiť ju na tento singel. Je to príjemný, "hojdavý" song a jeden z mála dôkazov, že aj rockové prevedenie pôvodnej írskej hudby môže byť vkusné a počúvateľné.

5. Paint It Black: takmer každá kapela má v reportoári aj cover verzie slávnych songov, máloktorá ich vie spracovať na úrovni a úplné mininum k ním vie pridať niečo navyše, čosi svojské a pritom originál nepokaziť. U2 majú na svedomí viacero veľmi vydarených coverov, veľmi podarený je aj tento cover klasiky od Rolling Stones. Kapela skladbu zhutnila, pridala U2-ovský zvuk a kľudne sa môže pozrieť Jaggerovi a jeho partii do očí, nič (s prepáčením) neposrali. Do pozornosti odporúčam aj ďalší skvelý cover, Satellite Of Love, v originály od Loua Reeda.

4. Lemon: vynikajúca, na pomery U2 netradičná a experimentálna skladba, s baladickými U2 druhej polovice 80-tych rokov nemajúc veľa spoločného.  Dobre gradovaná skladba, ktorej sedem minút dĺžky nenudí ani zlomok sekundu. Majstrovský spev Bona (vysokou fistulou) a opäť geniálny rukopis dua Lanois a Eno.

3.New Year's Day: ranní U2 na vrchole svojich síl prišli so skladbou, ktorá sa vďaka názvu stala hymnou prvých minút začiatku každého nového roka. Bez akéhokoľvek otáľania na vás zaútočí neuveriteľne chytľavou ústrednou melódiou s ostrým klavírom,  nabrúsenou gitarou a brumiacou basou a až do konca pesničky vás nepustí. Úrčite jeden z klenotov prvých troch albumov skupiny. A mimochodom, má fantastický videoklip.

2. Out Of Control: prvý singel skupiny vôbec (z roku 1980) a skladba, v ktorej je najviac poznať pôvodné punkové korene skupiny. V porovnaní s neskoršou tvorbou je to možno trocha jednoduchší, no o to energickejší a autentickejšie znejúci song. Vynikajúca je v živom prevedení, odporúčam hlavne jej verziu zo slávneho koncertu v Slane Castle (2001) a vidieť ju naživo je jedným z mojich nesplnených hudobných snov.

1. Zooropa: 6 a pol minútový epos, ktorý by som mohol počuť tisíc krát za sebou a aj tak by ma neomrzel. Neuveriteľne pohlcujúca skladba, ktorá hlavne osoby nepoznajúce túto stránku tvorby skupiny zanechá s otvorenými ústami. Kým v prípade ostatných skladieb  v rebríčku som ich poradie vôbec nemal a nemám ani teraz jasné, tak Zooropa je a vždy bude mojou osobnou jedničkou. Bravó, páni z U2 a páni producenti.

zdroj obrázku (picture source): venturebeat.com

Frank Black - Headache

Album: Teenager of the Year (1994, vyšla aj ako singel) 

Dnes som v rámci rubriky rozhodol pre singel z druhého albumu bývalého frontmana kultovej kapely The Pixies, charizmatického Franka Blacka. Album Teenager of the Year zostal dodnes bohužiaľ veľmi nedocenený, napriek tomu, že je plný skvelej hudby a určite by sa z neho dalo vybrať minimálne 5-6 potenciálnych hitových singlov (+ má neuveriteľne vtipný názov).

Najväčší komerčný úspech mala z albumu singlovka Headache, ktorá je asi najrýchlejšou a už na prvé počutie jednoznačne najhitovejšou skladbou z platne. Frank potvrdil, že vždy mal talent na skladanie veľmi chytľavých a pritom originálnych a drzých skladieb. Recept? Jednoduchý - ľahko zapamätateľná rýchla melódia podporená výraznou, bublajúcou basou a kvalitným aranžmánom songu, zbytočne neprekombinované, ale silné a perfektne nazvučené bicie (prečo som také ešte nikdy nepočul v žiadnej slovenskej skladbe?), nezameniteľný hlas Franka (s fantastickým refrénom), a troška pixieovského temna a irónie.

Ak sa vám skladba páči, jednoznačne siahnite po tomto, i iných Frankových albumoch. Ak nie, urobte tak tiež, lebo Headache sa dosť líši od zvyšku songov na albume a určite si z neho vyberiete minimálne poltucet skladieb, ktoré sa vám budú páčiť. :-)

Zdroj obrázku (picture source): www.ew.com

Kraftwerk - Autobahn

dĺžka albumu: 42:26 min

vydavateľstvo: Philips (sublabel Vertigo)
rok vydania: 1974

tracklist:

1. Autobahn
2. Kometenmelodie 1 
3. Kometenmelodie 2 
4. Mitternacht 
5. Morgenspaziergang

Dnes sa pozriem na zúbok albumu, ktorý ma pre mňa veľkú citovú hodnotu. Tento album bolo prvé originálne CD, aké som si kedy kúpil, spolu s ďalším album Kraftwerk - The Mix (bohužiaľ, zďaleka nedosahujúci podobnú kvalitu).

Úprimne, teraz už vôbec neviem, čo ma viedlo k utrateniu ťažko našetrených peňazí práve za tento album. O Kraftwerk som prakticky nič nevedel, absolútne som nepoznal ich tvorbu a len nejako podvedome som si k tomuto menu priradzoval mýtických polobohov pochádzajúcich z úplného úsvitu elektronickej hudby. Kúpu som nakoniec ale ani trocha neľutoval.

Autobahn rozhodne nie je album, ktoré sa dá počúvať všade a za každej situácie. Nie je to ľahká rádiová nahrávka, ktorú si môžete nechať preletieť ušami desaťkrát za deň. Púšťať si ho ako kulisu k nejakej inej činnosti je strata času. Osobne si album pustím maximálne 3-4 krát za rok a vždy sa na počúvanie poctivo pripravím a vychutnávam si ho.

Album otvára viac ako 20 minútová epická skladba Autobahn. Zvuky štartujúcich Volkswagenov Beetle štartujú našu mierne psychedelickú cestu po virtuálnej diaľnici. Skladba je pomalá, hypnotická a jej nesmrteľná hlavná melódiá sa hádam nedá popísať inak ako čudesná, kozmická a veľmi zvláštnym spôsobom príjemná a upokojujúca. Viac ako "popom" či "modernou hudbou" sa titulná skladba podobá k dielam klasickej hudby, dĺžkou aj kompozíciou, no pritom ani zlomok sekundy poslucháča nenudí a vždy sa tešíte, čo v nej bude ďalej nasledovať. Časť jej kúzla bezosporu spočíva v použítí starých, analógových syntetizátorov a efektov, ktoré budú pre každého moderným zvukom znudeného poslucháča príjemným osviežením. Skladba je navyše zvlášne humorná, optimistická a rozjarená. Ťažko sa to opisuje, treba počuť na vlastné uši.
Druhá a tretia skladba boli, ak si správnne spomínam, inšpirované príchodom nejakej kométy a tajomnú, fascinujúco zvláštnu atmosféru tohto javu sa skupine podarilo dokonale zhudobniť. Ak sa v dohľadnej budúcnosti opäť objaví voľným okom viditeľná kométa, nenechajte si újsť príležitosť a do mp3/autorádia si určite zoberte toto CD. Zažijete neopísateľný zážitok (overené vlastnou skúsenosťou :-)).

Na albume obdivujem, ako presne korešpondujú názvy skladieb s ich obsahom a s dojmom, ktoré v poslucháčovi navodia. Albumová štvorka, Mitternacht,tichá, uvoľnená skladba mi pripomína pocit, keď sa zobudíte uprostred tmavej a tichej noci a vy v príjemnom polospánku nechávate len tak ledabolo plynúť tok myšlienok. Päťka, "jarná" Morgenspaziergang, s prekrásnou flautou, zas v človeku dokonale prebudí chuť vybehnúť von a vychutnávať vôňu a krásu jarnej prírody.

Verdikt:

Možno pokladáte moje predošlé tvrdenia za zveličené, ale dajte na moje slová a zožeňte si tento album. Asi ho nebudete počúvať v aute, pri varení a podobných činnostiach, ale pri sústredenom posluchu vás určite nadchne.

9/10

Obľúbené skladby: Autobahn, Kometenmelodie 2

Babyshambles - Delivery

Album: Shotter's Nation (2007, vyšla aj ako singel)

Aj keď má frontman skupiny Babyshambles a vášnivý narkoman Pete Doherty von i už svoj prvý sólový album so skvelým pilotným singlom Last Of The English Roses, tak dnes si predstavíme najväčší hit zo zatiaľ posledného albumu materskej skupiny.

Ak by existovala akadémia pop-rocku a predmet "Komponovanie vkusného hitu", tak táto skladba by bola ideálnym ukážkovým materiálom. Neprináša takmer nič novátorské, ale veď aj načo? Babyshambles (či mozog skupiny Doherty) vytvorili rýchlu, dobre znejúcu a v najlepšom slova zmysle hitovú pesničku s vysoko nákazlivým refrénom. Pete Doherty spieva svoj text maximálne naliehavo a so zanietením a veríte mu všetko do bodky, vrátane refrénu, hlavne kvôli tomu, že v tom čase prežíval najhoršiu drogovú krízu:

"Here comes a delivery straight from the heart of my misery
Here comes a delivery straight from the heart to you"

Zvonivé gitary dodávajú skladbe šťavu a správna gradácia (s krátkym "barovým" viachlasovom tesne pred koncom) spolu s ideálnou dĺžkou a úplnou absenciou prázdnych pasáží v konečnom výsledku vytvárajú jednoznačný hit, ktorý ani sekundu nenudí. Škoda len, že v slovenskom rádiovom éteri otrávenom mizerným desmodovsko-elánovským výberom hudby túto, ani podobné skladby počuť prakticky nemáme možnosť počuť. Hádam s výnimkou Rádia_FM. Smutné.

zdroj obrázku (picture source): www.neumagazine.co.uk

Black Sabbath - Iron Man

Album: Paranoid (1970, ako singel vyšla skladba o rok neskôr)

Je práve studený, veterný a pochmúrny večer (navyše pred prezidentskými voľbami) a k atmosfére večera sa dokonale hodí niečo tvrdšie a "pohanskejšie".  Nie, nebudem predstavovať žiadnu zo zástupu komických, pseudo-satanistických škandinávskych skupín, ktoré svojim prejavom väčšinou len maskujú totálnu absenciu talentu a schopností. Vrátim sa k začiatkom žánru, k najväčšej legende zo všetkých - k Black Sabbathu.

Pesnička Iron Man je perfektnou ukážkou toho, v čom bol Black Sabbath majstri. Je postavená na veľmi jednoduchom, no zároveň brutálnom gitarovom rífe, fascinujúcich bicích a svojskom speve Ozzyho Osbourna (pre mladších čítateľov - vtedy ešte nebol hlúpou TV celebritou, ale spevákom). Žiadne prekombinované aranžmány, žiadna vata a omáčka okolo, len poriadne tvrdý a našľapaný rokenrol. Žiadne farebné elasťáky, hviezdicovité gitary, polmetrové trvalé na hlavách a podobné blbosti. Len skutočný metal v prapôvodnej podobe. Bicie, basa, gitara, spev a jednoduchý, nekompromisne spracovaný motív. Nič viac netreba.

Ak sa metalu vyhýbate ako čert krížu a čudujete sa,  prečo po Blondie píšem o Black Sabbathe, kašlite na predsudky a vypočujte si Iron Mana. S veľkou pravdepodobnosťou budete príjemne prekvapený.

Zdroj obrázku: blacksabbathfans.com

Mierne zmeny

Rozhodol som sa vykonať mierne zmeny na blogu. Po prvé, asi bude k prospechu veci, ak svoje "recenzie" o kúsok skrátim :-). Takže od teraz nebudete musieť čítať dlhé nudné texty, ale o čosi kratšie, a po čase dúfam tiež o čosi menej nudné príspevky.

Ešte musím vysvetliť kategórie, do ktorých jednotlivé príspevky zaraďujem. Do "recenzií" budem zaraďovať všetky recenzie, do "klasík" len albumy, ktoré sú pre mňa niečím mimoriadne a/alebo z historického hľadiska dôležité. Okrem toho zavádzam rubriky "Skladba dňa", v ktorej sa budem veľmi stručne venovať jednej konkrétnej skladbe. Absolútne bez ohľadu na jej vek, hudobný štýl a podobne. Jednoducho takej, aká má v ten deň napadne a ktorá mi niečím pripadá zaujímavá.

Peter aka pepst.

The Beatles - Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band

dĺžka albumu: 39:42

vydavateľstvo: EMI (sublabel Parlophone)

rok vydania: 1967

tracklist:

1. Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band 
2. With a Little Help from My Friends 
3. Lucy in the Sky With Diamonds 
4. Getting Better 
5. Fixing a Hole 
6. She's Leaving Home 
7. Being for the Benefit of Mr. Kite! 
8. Within You Without You 
9. When I'm Sixty-Four 
10. Lovely Rita 
11. Good Morning Good Morning 
12. Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (Reprise) 
13. Day in the Life

Čo nové sa dá napísať o jednom z najznámejších a najoslavovanejších albumov histórie? Asi nič, ale keďže je to podľa môjho skromného názoru najlepší album histórie, zmienku o ňom si nemôžem odpustiť.

Duchovným otcom albumu bol predovšetkým Paul McCartney a i keď pôvodný zámer vytvoriť koncepčný album s jednou nosnou myšlienkou sa nie celkom kompletne zrealizoval, Sgt. Pepper je spolu s Abbey Road asi najjednoliatejší album Beatles a jeho necelých 40 minút dĺžky vám pri počúvaní ubehne ako nič. 

Album otvára rovnomenná skladba s výrazným gitarovým rífom a refrénom, ktorý poslucháčom predstaví kapelu Sgt. Peppra a jej speváka, Billyho Sheara (a.k.a. Ringa Starra) a plynule prechádza do druhej skladby - With a Little Help from My Friends, v ktorej trochu výnimočne spieva sólovo iba Ringo. Skladba môže poslúžiť ako ukážka dokonalého popu - páčiť sa musí 
takmer každému, nemôžete ju len tak ľahko vyhnať z hlav a pritom nepodlieza hranice dobrého vkusu, skôr naopak. V tom boli Beatles majstri sveta.

Neslávne preslávenou sa stala štvorka, v ktorej názve niektorí priaznivci konšpiračných teórií videli zakódovaný odkaz na LSD. Úprimne, či už je to a či onak, je to celkom jedno, pesnička je to skvelá. Skvelé obrazové vyjadrenie dostala neskôr vo filme Yellow Submarine, naozaj si pri jej počúvaní pripadáte ako na ceste pestrofarebnou dúhovou krajinou s lietajúcou Lucy na oblohe. Mám rád zvláštne, nejednoznačné a psychedelické  texty a Lennonov text v tejto skladbe do týchto kategórií spadá.

Pri Getting Better si nemôžem odpustiť ďalší osobný citový výlev. Osobne ju 
pokladám za druhú najlepšiu pesničku albumu a možno aj skupiny celkovo. Na prvé 
počutie celkom obyčajná pesnička, no na desiate úplne geniálna skladba. Paul to s melódiami vedel, a ostatní členovia prispeli tiež svojou troškou. Fixing a Hole je podobný prípad, chvíľu trvá, kým sa vám dostane pod kožu, ale potom to naozaj stojí za to.

She's Leaving Home je úplným vybočením z konceptu predchádzajúcich skladieb, je to pomalá sólová Paulova skladba, s doprovodom sláčikov. Orchestrálne prvky  v rockovej hudbe nemám rád, Yesterday som tiež nikdy neprišiel na chuť,  ale túto si bez väčšej ujmy vypočujem, hlavne kvôli atmosfére skladby, ktorá dokonale sadne k smutnému textu.

Being for the Benefit of Mr. Kite! je dosť nedocenená skladba, osobne mi jej "uletenosť" a nesúrodosť vôbec nevadia, naopak - je to jeden z vrcholov albumu. Beatles boli priekopníci vo využívaní rôznych "cudzích" zvukov v hudbe a v tejto pesničke sa im s nimi podarilo navodiť autentický dojem pološialeného cirkusu z prelomu 19. a 20. storočia.

Within You Without You je "dieťaťom" Georga Harrisona, ktorý v tom čase najintenzívnejšie prežíval svoje indické obdobie a naplno sa to prejavilo aj v jeho skladbách. Nie je to celkom moja 
šálka kávy a v pozornosti ma drží hlavne Ringova hra na bongách. When I'm Sixty-Four je nahrávka, akú si mohli a chceli dovoliť len a len Beatles. Paul sa vrátil k nostalgickým pomalých šlángrom z tridsiatych rokov a neboli by to Beatles, ak by ani takýto obskurný nápad nedokázali spracovať na veľmi slušnej úrovni.

Lovely Rita je optimistická skladba, používajúca podobnú formulu ako Getting Better. Takže u mňa stopercentne boduje. Good Morning Good Morning je ďalšou ukážkou trúfalosti a novátorstva Beatles. Málokto by sa odvážil do skladby zakomponovať zvuky domácich 
zvierat (hlavne hydiny) a to ešte tak, že to skladbu naozaj obohatí a dodá jej humorný a zdravý sedliacky (sorry, neviem, ako to inak definovať) nádych.

A sme takmer na konci. Predposlednou skladbou je rockovejšia a nadupanejšia verzia úvodnej skladby, s ktorou sa nami Kapela osamelých sŕdc Seržanta Peppera lúči. To ale nie je koniec. Na záver si Beatles nechali najväčší klenot. A Day In The Life je dych vyrážajúca, fantasmagorická snová skladba, zlepená z 2 úplne odlišných častí od Johna a Paula. Vlastne troch, ak za tretí komponent pokladáme aj divoké orchestrálne pasáže, zložené producentom George Martinom. Všetko dohromady to vo výsledku dáva úžasný celok. Pre mňa osobne veľmi dôležitý podiel na tom majú fantastické Ringove bicie. Nech si hovorí kto chce, čo chce, ale Ringo bol vynikajúci bubeník s osobitým štýlom, ktorý dal zvuku Beatles viac, než sa zdá.

Verdikt:

Sgt. Peppers netrpí syndrómom množstvo "vyhypovaných" albumov, ktoré sa v každej ankete či rebríčku už len zo zotrvačnosti či kvôli strachu zostavovateľa (že by si ich vynechaním vydobil povesť hudobného ignoranta či priamo burana) umiestňujú notoricky na popredných miestách napriek svojej priemernej kvalite (viď Dark Side of The Moon).  Tento album si všetky pocty naozaj zaslúži. Nedajte sa odradiť značne subjektívnym tónom recenzie (áno, som fanúšikom Beatles a tejto LP, s tým sa netajím), album si určite zožeňte a vypočujte. Nie je to jednohubka na jedno vypočutie a následné zahodenie, ale chvíľkovú námahu neskôr určite neoľutujete.

10/10

Obľúbené skladby: v podstate všetky

Blondie - Parallel Lines

dĺžka albumu: 38:11 (rozšírená CD verzia: 57:12)

vydavateľstvo: Chrysalis

rok vydania: 1978

tracklist: 
1. Hanging On The Telephone 
2. One Way Or Another 
3. Picture This 
4. Fade Away And Radiate 
5. Pretty Baby 
6. I Know But I Don't Know 
7. 11:59 
8. Will Anything Happen? 
9. Sunday Girl 
10. Heart Of Glass 
11. I'm Gonna Love You Too 
12. Just Go Away

Zmena je život. Po včerajšom náročnejšom a ťažšom albume (Madcap Laughs od Syd Barretta) sa dnes budem venovať o poriadny kus optimistickejšej a popovejšej platni.

Newyorská skupina Blondie bola zvláštnym úkazom prelomu 70tych a 80tych rokov. Spájala vplyvy rocku, punku, new-age, popu a ďalších žánrov v originálnom a komerčne veľmi úspešnom šate. Po dvoch prvých, sympaticko drzých albumoch skupina v roku 1978 svoje vrcholné dielo, album Parallel Lines. Album sa stal až prekvapujúco úspešným a i slovenským éterom a televíziou odchovaný a o hudbu sa zvlášť nezaujímajúci občan bude určite poznať polovicu skladieb z tejto platne.

Nedajte sa týmto faktom odstrašiť. Blondie boli vždy majstri v tom, ako spraviť zvukovo bombastické a vyleštené skladby s vysoko nákazlivými a nápaditými melódiami a pritom sa ani len náhodou nepriblížiť k hranici gýču či dotieravosti. Je dosť paradoxné, že k úspechu Parallel Lines dopomohol producent Mike Chapman, ktorý predtým (i po tom) produkoval niekoľko albumov odpadového popu (Suzi Quatro, Smokie, atď.).

Album sa začína tradične "blondie-ovsko" údernou skladbou Hanging On The Telephone (aj keď je to cover verzia starej vykopávky) a ani si nestačíte vydýchnuť z úvodného náporu, už nastupuje jeden z najväčších hitov albumu, One Way Or Another. Je to jedna z gitarovejších skladieb na albume s tak chytľavým motívom, že inak, ako stať sa hitom, skončiť hádam ani nemohla. Receptom úspechu každého dobrého (popového) albumu je striedanie rýchlych a pomalých songov a tak po úvodnom "nadupanom" duu nasleduje pomalšia a zasnenejšia Picture This a hlavne tajomná Fade Away And Radiat, ktorá je asi najviac ovplyvnená vtedy vrcholiacim žánrom new-age.

Osobne mám najradšej štvoricu skladieb v strede albumu. Blondie sa v nich vracajú k zvuku aj aranžmánom podobným svojim prvým dvom albumom a k svojim punkovým koreňom. Z tejto štvorice vyniká hlavne rýchla a naliehavá 11:59. Sunday Girl je popovým úletom so spevom a textom sladkým ako cukrová vata, ale pritom neskĺznuť k plytkosti - takto to vedeli spraviť len oni.

Druhým obrovským hitom albumu bola elektro-disco žánrom ovplyvnená Heart ofof Glass, znamenajúca pre skupinu dovtedy najprevratnejšiu zmenu štýlu a zvuku. Dodnes znie originálne a sviežo. I'm Gonna Love You Too je návratom k štýlu ranných Blondie a trúfam si povedať aj poctou jednoduchému punku v štýle RAMONES. Čerešničkou na torte je posledná skladba Just Go Away, podľa môjho názoru nie úplne docenená.

Verdikt

Parallel Lines zastihol skupinu Blondie v najlepšom období kariéry. Vo vtedajších bahnitých a zahnivajúcich popových vodách poriadne rozvíril hladinu a jeho úspech bol naozaj zaslúžený. Album je plný nápadov, zvuk je nablýskaný a na rozdiel od väčšiny súdobých rebríčkových konkurentov sa dá s potešením vypočuť celý a viackrát. Škoda, že po slušnom nasledovníkovi Eat To The Beat už skupina nikdy viac nenahrala podobne dobrý album. Parallel Lines si ale určite zožeňte a vypočujte. Uvidíte, že aj pop (navyše z 80-tych rokov) môže znieť vynikajúco.

9/10

Obľúbené skladby: Pretty Baby, 11:59, Heart Of Glass, Just Go Away

Syd Barrett - Madcap Laughs

dĺžka albumu:  37:47 (rozšírená CD verzia: 57:12)

vydavateľstvo: EMI (sublabel Harvest)

rok vydania: 1970
 

tracklist:

 1. Terrapin  
 2. No Good Trying  
 3. Love You  
 4. No Man's Land  
 5. Dark Globe  
 6. Here I Go  
 7. Octopus  
 8. Golden Hair  
 9. Long Gone  
 10. She Took a Long Cold Look  
 11. Feel  
 12. If It's in You  
 13. Late Night  

Musím sa priznať - dlhšiu chvíľu som váhal, aký album si vyberiem ako prvý na zrecenzovanie na tomto blogu. Nakoniec som siahol po prvotine Syda Barretta, ktorú v poslednom čase počúvam takmer každý deň a ktorá má neobyčajne fascinuje.

Syd Barrett bol nielenže pri vzniku skupiny Pink Floyd, ale práve ním zložené prvé single skupiny (Arnold Lane a See Emily Play) zaznamenali slušný ohlas a skupinu odštartovali na cestu k obrovskému komerčnému úspechu v budúcnosti. Toho sa už ale Syd nezúčastnil, pretože stupňujúce sa psychické problémy (spôsobené hlavne extrémnym požívaním LSD)  a s tým spojená nespoľahlivosť spôsobili, že zo skupiny v roku 1968 odišiel. Respektíve, bol odídený.

Jeho prvý a zároveň predposledný regulérny album, Madcap Laughs vznikal vo veľmi ťažkých podmienkach. Syd čoraz viac strácal záujem o hudbu a okolitý svet, ale album napriek tomu nie je ukážkou tvorby blázna, ktorá má slúžiť pre uspokojenie morbídnej zvedavosti poslucháčov, ktorí si chcú vypočuť, akú hudbu ten cvok a feťák Barrett vytvoril. Album je geniálne dielo, ktoré obstojí bez akejkoľvek ľútosti či barličiek.

Pôvodne som uvažoval, že recenzia pojmem ako opis jednotlivých skladieb z album. Nemá to zmysel, po pár minútach počúvania som zostal pohltený atmosférou albumu a nebol som schopný album analyzovať po kúskoch. Preto z albumu "vypichnem" len pár skladieb. Na albume sa striedajú sa Barrettove typické, akustické a skutočne minimalisticko strohé skladby s až detsky jednoduchými a chytľavými melódiami a refrénmi so skladbami, v ktorom Syda dopĺňajú členovia skupiny Soft Machine, ktorí dodávajú hutný bigbítový psychedelický základ aj skladbe No Good Trying - podľa môjho názoru najlepšej skladbe albumu a možno aj Sydovej tvorby vôbec. Soft Machine Sydovi pomohli aj pri skladbe No Man's Land, zvyšok sú prevažne akustické skladby.

Osobitnou kapitolou Barrettovej tvorby sú texty. V silách bežného človeka asi nie je dešifrovať ich skutočný význam. Majú charakter dadaistických, či detských básní, a aj v ich magickosti spočíva čaro Barrettovej tvorby. Miernym vybočením je Golden Hair, v ktorej do jednoduchého hypnotického podkladu Barrett recituje/spieva verše básne Jamesa Joyca. Určite jeden z vrcholov albumu.

Rovnako dobrá, ale výrazne dynamickejšia je skladba Octopus. Skladbu s refrénom "Please leave us here, close our eyes to the octopus ride!" nemôže súdny človek nemilovať. Okrem takýchto, na prvé počutie optimistických a bezstarostných skladieb sú na albume aj pesničky, z ktorých ide doslova mráz po chrbte. Hlavne ak si uvedomíme, v akom duševnom rozpoložení ich Syd napísal. Príkladom je Dark Globe, s refrénom pýtajúcim sa poslucháča, či mu Syd nebude vôbec chýbať, alebo dvojica skladieb umiestnených na konci albumu, Feel a If It's In You. Všetky tri sú typické barrettovky (= jednoduchá, veľmi chytľavá melódia na akustickej gitare bez zbytočného zvukového balastu) a všetky tri spoľahlivo privodia statočne silné zimomriavky. Po poslednej "uspávanke" Late Night poslucháč pravdepodobne strávi niekoľko minút neveriackým uvažovaním o albume, čo práve počul a následne hľadaním tlačítka repeat disc na CD prehrávači.

Verdikt

Osobne si album Barrett radím mimoriadne vysoko, určite medzi top 5 najlepších albumov, aké som kedy počul. Nezostáva mi preto nič iné, ako mu udeliť maximálne hodnotenie, 10 bodov z desiatich. Je to jeden z veľmi, veľmi malého počtu albumov, ktoré poslucháča nikdy nezačnú nudiť a pri každom vypočuťí si v nich nájde niečo nové. Niektoré skladby síce môžu do hlavy vnikať pomerne dlho, ale potom ich z nej už len tak ľahko nevyženiete. Jednoznačne odporúčam! 

10/10

Obľúbené skladby: If It's In You, No Good Trying, Feel, Golden Hair, Long Gone.

Začiatok

Milí návštevníci tohoto blogu,

nemám talent na písanie privítaní a úvodov a chcem zabrániť, aby už prvý príspevok bol napísaný v patetickom duchu. Preto dúfam aj Vy oceníte, že som sa rozhodol byť maximálne stručný.

O čom tento blog bude? Nechcem opakovať chyby iných a písať o desiatkach rôznych tém a pritom často o ničom. Pokiaľ to bude čo i len trochu možné, budem písať výhradne o hudbe, čiastočne možno aj o filmoch. Nevylučujem, že sa veľmi zriedkavo vyskytne aj iná téma, ale nebojte sa - len v prípade naozaj výnimočnej udalosti. Písať chcem o hudbe naprieč žánrami a bez ohľadu na jej vek, na začiatok by som chcel články poňať v duchu recenzií mojich obľúbených albumov a skladieb, uvidíme, čo ďalej prinesie čas. 

Komentáre k článkom sú vítané, berte ale do úvahy, že všetky názory vyjadrené na tomto blogu sú výsostne subjektívne a nemusím sa strafiť do vkusu každému. Vytrvalým "tlačením kapusty do hlavy" môj, ani žiadny iný názor asi nezmeníte. Pri komentovaní sa prosím vyvarujte spamu, warezu, zbytočným nadávkam, urážaniu, warezu a podobne. Takéto komentáre budú v čo najkratšom možnom čase vymazané.

Ďakujem za prečítanie, Peter (a.k.a. pepst),