Oboch protagonistov dnešnej skladby dňa, člena Red Hot Chilli Peppers Fruscianteho a predčasne zosnulého herca Rivera Phoenixa, spájalo okrem intenzívneho používania drôg aj priateľstvo a záľuba v hudbe. Heroín nakoniec Phoenixa pripravil o život a ďaleko k podobnému osudu nemal ani Frusciante, ktorý sa ale v poslednej chvíli našťastie dokázal zo závislosti dostať a po dlhoročnej pauze sa neskôr aj vrátil k svojej materskej skupine.
Kompilačný album Smile from the Streets You Hold, ktorý vyšiel v 97om roku, ponúka výber skladieb hlavne z temného obdobia polovice 90tych rokov, kedy Frusciante zažíval najťažšie boje s démonmi drogovej závislosti a kedy sa na dlhšie obdobie vytratil zo zorného poľa svojich fanúšikov. Pesničkám na sile neuberá ani to, že boli väčšinou nahrávané takmer "podomácky", v značne improvizovaných podmienkách a na ich zvuku je to dobre badať.
Height Down je pre mňa osobne asi najlepšou skladbou, akú kedy Frusciante zložil a to hlavne pre jej neuveriteľne silný psychedelický náboj. Na albume patrí k najstarším skladbám, keďže vznikla ešte na konci osemdesiatych rokov a ak by sa otec a modla psychedélie 60tych rokov Syd Barrett na začiatku 90tych rokov vrátil k nahrávaniu, tak by jeho tvorba s veľkou dávkou pravdepodobnosti znela veľmi podobne. Ktovie, či sa tvorcovia priamo inšpirovali Barrettovým minimalizmom, ale Height Down je postavená na podobnom recepte - jednoduchý, no geniálny gitarový motív a krehký spev s podivným, pre bežného smrteľníka nie celkom pochopiteľným textom. Škoda, že pre Rivera Phoenixa to bola jedna z posledných skladieb aké kedy stihol nahrať, ale ak už osud musel rozhodnúť tak kruto, ako rozhodol, tak pôsobivejšiu labutiu pieseň si mohol vybrať len ťažko.
zdroj obrázku (picture source): www.stadium-arcadium.com
Dámy a páni, dnes vás všetkých pozývam na tanečný parket na tancovačku, akú len tak nezažijete. Spievať bude spevák s najväčším hlasom, aký kedy na tejto planéte bol - Roy "Big O" Orbison, o hudobný doprovod sa postará kapela s menami ako Bruce Springsteen, Elvis Costello, T-Bone Burrnet a ďalší a vokálne trio v hviezdnom zložení K.D. lang, Jennifer Warnes a Bonnie Raitt.
Roy Orbison zažil vrchol svojej kariéry v 60tych rokoch minulého storočia, kedy sa stihol stať obrovskou ikonou a medzi jeho fanúšikov patrili aj mnohí dnešní slávni hudobníci, ktorí v tom čase ešte len ťahali káčerov po dvore. V druhej polovici 80tych rokov sa Roy vrátil na výslnie a skladba dnešného dňa bola jedna z pesničiek, ktoré sa nachádzali na jeho comebackovom album Mystery Girl. Bohužiaľ, ten kvôli tragickému úmrtiu Roya v decembri 1988 vyšiel až posmrtne v nasledujúcom roku.
(All I Can Do Is) Dream You má šťavu hlavne v živej verzii, predovšetkým v prevedení z neskutočného koncertného programu Black & White Night, kedy sa skupina hviezdnych hudobníkov rozhodla pripraviť pre Roya poctu v podobe koncertu. Skladba je návratom do hviezdného obdobia Roya, do začiatku 60-tych rokov, kedy hudobnému svetu vládol bezstarostný, tancovačkový rokenrol a neviem, či sa nostalgiu za starými dobrými časmi tohto obdobia podarilo niekomu pretaviť do pesničky lepšie, než sa stalo v prípade tejto skladby. Ak si k tomu prirátame samozrejmosť v podobe fantastického Royovho hlasu a perfektného výkonu hviezdnej kapely, výsledkom je skladba, ktorá vás nenechá ani na sekundu v kľude a ktorá vo vás vyvolá nutkanie k fyzickému pohybu a ktorú len tak ľahko z hlavy nevytlačíte. A pritom je to stále len jedna z tých menej známych skladieb zo širokého repertoára veľkého O.
V prítmí "oficiálnej" slovenskej hudobnej scény, ktorá je už dlhé roky stelesnením gýču a hudobného zúfalstva, sa napriek ignorácií veľkých médií a vydavateľstiev darí viacerým zaujímavým zoskupeniam a ľuďom tvoriť zaujímavú a poctivú hudbu a niektorým sa to podarilo dotiahnúť až k statusu lokálneho kultu.
Bratislavskú skupinu Živé kvety môžeme plným právom zaradiť medzi tie najväčšie legendy a stálice slovenského undergroundu. Zoskupenie stojace okolo ústrednej dvojice Lucia Piussi a Peter Bálik pritom nerobí nič na prvý pohľad výnimočné, len obyčajnú, poctivú rockovú hudbu. A práve v tom je ich sila, neutápajú sa v mori samoúčelných experimentov a extravagancie, zbytočne "nešpekulujú" a ich hudba + geniálne texty majú neskutočnú silu. A v živom prevedení nástojčivosť a pôsobivosť skladieb od Živých Kvetov ešte stúpa, ako sa dá vidieť aj na priloženej videoukážke. Mám rád aj albumovú verziu, ale práve živá verzia z relácie pod lampu najlepšie ilustruje silu živých vystúpení Kvetov a toho, v čom sú špička. Žiadne otravné gitarové sóla, žiadny bubenícky "kredenc", či dlhé a rozvláčne pasáže a texty o zatiahnutých žalúziách v srdci. "Len" poctivý rockenroll, skutočne zmysluplný text (to je na Slovensku veľmi vzácny druh!) a značná dávka chute a entuziazmu.
Nórske zoskupenie Röyksopp som vždy vnímal ako závan sviežeho severského vetra do zatuchlej scény popovej (resp. aj relatívne bežnému poslucháčovi dostupnej) elektronickej hudby. Po skvelom prvom albume som ich ale na pár rokov prestal pozorne sledovať a úprimne, vôbec som nečakal, aký famózny album vydajú v roku 2009. Album Junior je hudobne luxusnou ódou na poctivú drevnú elektronickú hudbu 70-80tych rokov a chlapci sa pri jeho príprave vybláznili s množstvom pôvodných analógových syntetizátorov a efektov. Druhým singlom z tohto albumu je ultra-chytľavá pieseň The Girl and The Robot s hosťujúcou charizmatickou a hlasovo nezameniteľnou Švédkou Robyn. Röyksopp som doteraz vnímal skôr ako tvorcov pomalšej a rozjímavejšej hudby, ale na novom albume majú hneď niekoľko potenciálnych hitov, ktoré by sa určite nestratili ani ako kulisa na tanečnom parkete. The Girl and The Robot vás svojim bublajúcim a strhujúcim rytmom strhne už po pár sekundách a hlas hosťujúcej Robyn, ktorej táto pesnička podľa môjho názoru poskytuje konečne možnosť naplno sa prejaviť, vás už po pár sekundách dorazí. Röyksopp nie sú teda len dobrí hudobníci, ale navyše majú aj výnimočný čuch na skvelých spolupracovníkov. Napriek svojmu výraznému hitovému potenciálu a zvuku značne inšpirovanom retro-diskom pesnička obsahuje všetky typické trademarky Röyksopp - viacvrstevnosť, jemný severský nádych a rezervovanosť (či skôr odstup alebo nadhľad) a príjemne syntetickú, pre Röyksopp charakteristickú rytmickú linku.
Čo dodať na záver? Nech je pre vás skladba dneška nezáväznou ochutnávkou z albumu Junior. Dúfam, že aspoň časť z vás sa takto inšpiruje k vypočutiu celej platne. Naozaj stojí za to. A to som ani ako fanúšik nórskeho dua od albumu Junior nečakal príliš veľa.
zdroj obrázku (picture source): http://mediacation.wordpress.com
Bohužiaľ som nikdy nemal možnosť zažiť zlatú éru slovenského punku, som na to príliš mladý (ročník 1985) a je mi to veľmi ľúto. Je pozoruhodné, že kým v ostatných hudobných žánroch stála (a stojí) slovenská hudba väčšinou za hovno, punková scéna vždy patrila k špičke minimálne v rámci strednej a východnej Európy. Nie som jej veľkým znalcom a môj výber asi nebude príliš reprezentatívny, no aj tak som si dovolil vybrať 7 skladieb, ktoré mi osobne prirástli k srdcu a ktoré pokladám za špičku nielen v rámci slovenského punku, ale aj slovenskej hudby celkovo.
7. Karpina - Slovenský štát: provokatívno-recesistická úderka Karpina zložila skvost, ktorý v období tuhého mečiarizmu mohol kľudne nahradiť slovenskú hymnu. Neviem, ako sa páčila Vladovi a kumpánom, no vtedajšiu sračkovú situáciu vyjadrovala dokonale. Vďaka jej hlbokému národnému cíteniu a posolstvu vámTúto skladbu do pozornosti odporúča aj deväť hejslovákov z desiatich. Teda, až kým vyprchá opar zo šiestich pív a pochopia jej obsah. Podobnú formulu neskôr použili aj Horkýže Slíže (čím ďalej, tým horší, mimochodom), ale to je už iný príbeh.
6. Davová Psychóza - Epitaf pre Boha: dôkaz, že aj protináboženská (alebo skôr protipokrytická) skladba sa dá urobiť hudobne aj textovo na úrovni, bez skĺzavania k primitívnosti a vulgarizmu. Má vynikajúci text, z ktorého si dovolím zacitovať aspoň časť:
"Ježiš zostal si sám, všetci sa na teba vysrali. Preto si odišiel a si tak ďaleko, ale ver mi už sa nevracaj, nepochopil by si čo sa tu deje.
Fašisti by z teba urobili mydlo alebo kabelku, komunisti by ťa dali do mauzólea. A dnešný ľudia? Strčili by ťa do klietky, kŕmili hamburgermi a na pamiatku by si ťa odfotili."
5. Slobodná Európa - Nikdy to tak nebude: kto iný, ako najväčšia slovenská punková legenda osobne si mohol dovoliť búrať ilúzie a sny tej naivnejšej časti svojich fanúšikov a fanúšičiek. Yperit sa na kokakolu, či pelendreky na gitary zmenia asi len ťažko, ale aj hudba Slobodky patrí k tým veciam, ktoré nám na tomto svete pomáhajú prežiť o niečo menej prázdny a nudný život.
4. Davová psychóza - Mozgová paralýza: poriadne nabrúsená a tvrdá skladba, tak ako sa na Davovú psychózy patrí. Skupina hudobne vždy predstavovala akýsi prechod medzi klasickejším, melodickým punkom Zóny A či Slobodky a skoro-už-metalovým, motorheadovským Konfliktom. Ani v tomto prípade nejde o výnimku, nekompromisne našľapané slohy sú prepojené chytľavým refrénom sťaby od Slobodnej Európy či Zóny. Skvelý text a vtipný názov sú v prípade Davovky úplnou samozrejmosťou.
3. Zóna A - Možno: z môjho pohľadu vrcholné dielo (aj keď nie z najvrcholnejšieho obdobia) najlegendárnejšej z legiend slovenského punku. Ak by bolo Slovensko hudobne a kultúrne (ďalšie aspekty nerátajúc...) aspoň trochu na úrovni, tak by táto skladba v roku 2000, kedy vyšla na albume Nikto nevie jak to dopadne, trhala všetky rebríčky a hitparády a to pritom bez akýchkoľvek kvalitatívnych kompromisov. Zázrak sa nekonal, skladba aj album prešiel mainstreamovými médiami bez takmer akejkoľvek pozornosti, Možno ale i tak určite patrí do zlatého fondu slovenského punku. A ešte jedno špecifické plus - podľa početných osobných skúseností je to aj jedna z mála punkových nahrávok, ktoré sa páčia aj mnohým ľuďom, nemajúcim inak punk vôbec v láske.
2. Slobodná Európa - Podvod: z komerčného a mediálneho hľadiska asi najúspešnejšia slovenská punková pesnička všetkých čias s textom, ktorý bez ohľadu na žáner radím minimálne do prvej päťky najlepších textov v slovenskej hudbe. Kto by mohol zabudnúť na pasáž o Hitlerovi a Borneu... V čase, keď slovenskej hudbe kráľovali nepredstaviteľne gýčové Tublatanky a podobné sračky, Whisky s partiou zvyšku scény doslova vytreli kocúra a vytvorili skladbu minimálne o desať tried lepšiu, než vtedajšie hitparádové gýče. Po hudobnej aj textovej stránke sa jedná o jednu z mála pesničiek vtedajšieho temného obdobia hudby, ktorá sa dala plne porovnávať so zahraničnou konkurenciou, to isté platí aj pre jej videoklip. Jedným slovom kultovka, ktorá nikdy nestratí ani štipku zo svojho lesku a ktorou si Slobodná Európa zabezpečila hudobnú nesmrteľnosť.
1. Kosa z nosa - Hryzni: kriminálne nedocenená skladba z 97ho roku, od rovnako nezaslúžene nedocenej skupiny, ktorá sa napriek malému množstvu vydaného materiálu a pohnutej histórii stihla stať jednou z najkultovejších skupín slovenskej alternatívnej scény. Možno sa niektorí z čitateľov môžu pýtať, ako sa takmer až nepunkovo jemná pesnička mohla dostať na vrchol môjho osobného rebríčka. Jednoducho. Ponúka fantasticky jednoduchú fantastickú hudbu so skvelým spevom Borisa Ondreičku a neskutočným textom, pričom výsledkom je zimomriavkový song, patriaci do kategórie neopočúvateľných "mozgovŕtov".
Dnešnou skladbou trochu pritvrdíme. Teda ani nie tak trochu, ako poriadne. Dnešný song majú na svedomí prekliatí vyvrheli z pekla a synovia samotného satana, nórska legenda black metalu - Mayhem.
Nie som príliš veľkým fanúšikom extrémneho metalu a satanistický imidž (potvrdený pár predčasnými úmrtiami v rámci skupiny a jej okolia) spolu s obrovským kultom, vypestovanými okolo skupiny, ma nechávajú chladným. Mayhem je ale jednou z mála skupín zo žánru, ktorá ma pozitívne hudobne zasiahla a ktorú som v reálnom živote schopný aj bežne počúvať. Množstvo ich kolegov za tvrdú, nemelodickú hudbou maskuje totálny nedostatok hráčskych a autorských schopností, za prasačím uvreštaným spevom katastrofálny spev a mizerné texty a temný imidž a vystupovanie má za cieľ vytvoriť okolo kapely bublinu kontroverznosti, so zúfalým cieľom prilákať aspoň nejakú pozornosť. Nedá sa povedať, že niektoré z týchto charakteristík sa nedajú aplikovať aj na Mayhem, ale táto nórska skupina predstihuje drvivú väčšinu svojich súputnikov aj nasledovníkov o niekoľko tried.
Deathcrush (aký jemný, optimistický názov, všakže?) pochádza z najtvorivejšieho a najuznávanejšieho obdobia existencie skupiny, z konca 80tych a začiatkov 90tych rokov. Vo svojej podstate je to síce extrémne tvrdá, no stále rokenrolová skladba s nosnou melódiou, ktorá je nielen počúvateľná bez psychických či telesných múk, ale dokonca dobrá a originálna. Svetlým bodom skladby je hlavne gitarový prechod medzi spievanými časťami skladby a hra fenomenálneho bubeníka "Hellhammera" (vlastný menom Jan Axel Von Blomberg) a i zvuk, ktorý dáva skladbe ešte temnejší nádych. Neviem, kto mal na starosti nahrávanie a mixáž nahrávky, ale podarilo sa mu docieliť ideálny výsledok. Deatcrush znie temne, správne "zle" (lo-fi), ale pritom jasne a od prvej sekundy sa vám vreže do ušných bubienkov. Hlavná melódia skladby a riff majú dokonca určitý "hitový" a ľahko zapamätateľný náboj, aký v tomto žánre príliš často nenájdete.
Nuž - nedajte sa odradiť predsudkami voči žánru či skupine a dajte Mayhemu šancu. Určite si pozrite priložené čiernobiele video, ktoré k skladbe dokonale sadne a ktoré vás možno podnieti k tomu, aby ste si vypočuli aj ďalšie skladby skupiny. Odporúčam hlavne album De Mysteriis Dom Sathanas.
zdroj obrázku (picture source):www.switchbladecomb.com
Album: Smile from the Streets You Hold (1997)
Príspevky
